Pokrčím hárok papiera vylievajúc si na ňom momentálny duševný stav trpiteľa v spoločnosti a začnem znovu. Drahá.. Drahá?! Som hlúpy! Prečo píšem skôr ako myslím?! V živote som tú ženu nevidel. Netuším ani aká je stará, ani ako vyzerá. S Drahá,.. by ten list vyzeral akoby som prišiel prosiť v núdzi. (Ak to náhodou tak trochu je, nesmie to z toho listu byť zjavné.) Zhlboka vydýchnem. Spustím plecia a zatvorím oči. Tma pred mojimi viečkami sa začína formovať do úžasnej spleti farieb a tvarov. Kancelárske kožené kreslo ma pomaly, ale isto ukolísava za tlmeného svetla do mäkkého a tvarovateľného sna. Naučil som sa snívať, odfiltrovať nočné mory, snívať podľa toho ako chcem ja a nie ako chce moje podvedomie. Ostať, umrieť, spať, navždy… Niekedy netúžim po ničom inom. Moje každodenné povinnosti ubíjajú moju dušu, ktorá by chcela vzlietnuť. Zobudí ma ničím netlmený náraz pera na drevené parkety mojej pracovne. Zohnem sa poň, s citom ho položím na stôl a dopijem zvyšok už vychladnutej kávy z hrnčeka. Prehrabnem grunt na dne a s námahou sa zdvihnem zo svojho miesta. Každým krokom sa moje obnosené papuče stretnú so zemou a vydajú šuchtavý zvuk. Po pamäti a za tmy sa dostanem do kuchyne. Nezasvietim. Nieže by som mal koho zobudiť, to nie, ale moje oči nepotrebujú svetlo pri nalievaní kávy o trištvrte na tri ráno. Nechám vodu zovrieť v kanvici zatiaľ čo ja pozerám von oknom. Neotvorím ho. Je začiatok marca a počasie sa nedokáže rozhodnúť či zima už prenechá štafetu existencie jari alebo ešte nie. Fúka silný vietor a opiera sa mi do okna, pouličné lampy stoja vzpriamene a vzdorujú poryvom nočného vetra, ich svetlo je mäkké a teplé, no osvetľuje len malé kruhy okolo nich. Spoza kuchynského okna vidím ženu, ktorá v tomto nečase kráča po ulici. Rovnako stála a nemenná ako svetlo lámp. Čo môže robiť žena, sama, ráno o trištvrte na tri v uliciach kde zúri takéto počasie? Potrasiem hlavou presne vo chvíli, keď kanvica dovarí vodu. Zalejem si novú kávu a tou istou cestou sa vrátim späť do pracovne.
Tma. Do pekla! To sa môže stať len mne! Ja ten list dnes asi nenapíšem. V tme pozriem na hŕbu prázdnych hárkov a obálok na mojom stole. Existujú dve verzie toho čo sa stalo. Prvá: praskla žiarovka v stolnej lampe. Druhá: kanvica vyhodila poistky, pretože v tomto prekliatom dome odvtedy ako moja manželka odišla nič nefunguje tak akoby malo! Zistím to najrýchlejším možným spôsobom. Prejdem cez pracovňu k dverám a šťuknem vypínač. Svetlo bezproblémovo osvetlí rozľahlú miestnosť s masívnym jelšovým nábytkom. Vydýchnem si, nemusím ísť do pivnice nahodiť poistky. Rýchlo sa presuniem k stolu, vyšróbujem už vychladnutú žiarovku zo stolnej lampy a zahrkám ňou. Prasklo jej vlákenko, preto vyhasla. Vymením ju za druhú, ktorú vytiahnem z veľkej skrine so spismi a znova si sadnem. Dvomi tlesknutiami zhasnem veľké svetlo prúdiace z nevkusne drahého visiaceho lustra.
Pohľad mi padne na fotku mojej manželky. Stále ju mám na pracovnom stole. Odišla, opustila ma. Povedala, že jej nie som hodný a ona nemieni znášať moje povahové črty. Odmietla ma milovať takého aký som a ja ju milujem stále, so všetkým, ale zmeniť sa nechcem. Odkedy odišla všetko je prázdne. Môj život, tento dom. Okrem kuchyne, pracovne a malej hosťovskej izby na prízemí kde spávam, sú všetky veci vo všetkých iných miestnostiach pozakrývané plachtami. Návštevy sem nechodia.
Som sudca, mám viac nepriateľov ako priateľov a ak by sa náhodou nejakí vyskytli, tak zo strachu pred neprajníkmi radšej prebehnú na ich stranu. Opäť si vzdychnem, odpijem si z kávy a pokúsim sa znova začať list.
Matilda,.. (No výborne, meno. Je to aj osobné, aj formálne zároveň. Odteraz už do listov píšem len toto.) ..Som muž, ktorý už nemá nič. Mám dom, chatu, pár účtov vo švajčiarskych bankách, no aj tak nemám nič. Moja žena, kybernetička, ma pred pár rokmi opustila, no nikdy sme sa nerozviedli. Povedala, že moje city sú zbytočné, pretože stroje s ktorými pracuje nemajú city a preto nie sú chybové. Ona roboty milovala viac ako mňa. Vy asi vôbec nechápete prečo tento list držíte v rukách. Neviete prečo človek ako ja píše práve Vám. Toto nie je žiaden úradný dokument. Je to ten najpriateľskejší a najúprimnejší list, ktorý mi vyviera priamo zo srdca. Nechcem od Vás nič, nič neočakávam. No možno, ak by ste si niekedy našli čas.(Nie, to vyznieva hrozne.) Len hľadám priateľa. Priateľa, ktorý by pri mne stál a nenechal sa ovplyvňovať rečami iných. Prosím Vás, ak máte pochopenie pre človeka, ktorý sa cíti prázdny a sám, pošlite mi odpoveď.
Nádej do Vás vkladajúci a pečiatka s menom a adresou.
Ešte raz ten list ručne prepíšem a starostlivo poskladám. Vložím do obálky, zalepím a napíšem na ňu Matildinu adresu. Tento krát ten list už naozaj pošlem. Snažím sa o tom tak hlúpo a naivne presvedčiť sám seba a aj tak viem, že to neurobím. Nechám ho na stole. Pero vypnem a odložím do stojanu.
Toto je tisícšesťstoosemdesiaty druhý list, ktorý som napísal. A kdeže je tých tisícšesťstoosemdesiatjeden listov? Otvorím zásuvku v stole. Je taká prepchatá starostlivo zalepenými obálkami vždy s menom nejakého neznámeho budúceho dobrodinca. Každá z nich tam bola odložená s inou výhovorkou. Je tam škrtanec, nemám známku, dnes nemám čas ísť na poštu, nepáči sa mi to meno, tá obálka má fľak.. Mal by som začať posielať e-maily.
No na túto novú obálku pre Matildu mi nenapadá žiadna výhovorka. Srdce mi búši rýchlejšie, hodiny ukazujú pol štvrtej ráno. Toto sa mi ešte nestalo. Čo ak nenájdem výhovorku a ten list budem musieť poslať, pretože si neposlanie nebudem vedieť obhájiť sám pred sebou? Čo ak sa to stane? Nájdem čo hľadám? Alebo je to stará klebetná baba a o chvíľu bude pol mesta vedieť o tom, že ich sudca je šialený introvert a odľud?
Nie som taký slávny ako si o sebe nahováram. Obyčajný človek ani len netuší ako sa volá sudca v jeho meste. A keby som jej dal iba adresu a cudzie meno? Moju myseľ začínali zmárať chmáry. Umyjem si zuby svojou trojrýchlostnou zubnou kefkou, zložím zlatý prsteň po pradedovi a keď sa chcem uložiť do postele vyjde slnko. A ja stále nie som unavený.
Spravím si ďalšiu kávu, oblečiem sa, starostlivo si zaviažem kravatu a s listom v diplomatke vyrazím smerom na poštu. Nemám pocit, že by som dnes mal ísť do práce. Nikto nevolá, ani neviem kde mám mobil. Som v akomsi čudnom meste, ulica mi nič nehovorí, žiaden človek, žiadni susedia čo kývajú na pozdrav. Som celkom sám. Len s listom v diplomatke.
Predo mnou sa rozprestrie ošarpaná budova pošty. Kedysi to bol malý rodinný domček, teraz jej chýbajú veľké kusy omietky a jej farba už nie je definovateľná. Vydýchnem a prídem bližšie. Dvere sú pootvorené, vnútri nie je čulý ruch ako by som mohol očakávať. Vojdem za tichého vŕzgania dvier, obloha sa zatiahne, čierna mačka prebehne cez ulicu, ktorú vidím z okna. Na malom stolíku hneď pri mne leží list s mojím menom. „Pane, dobre, že ste prišli, dnes tu máte poštu, tak vám to konečne vyšlo, po toľkých pokusoch, však?“ Hovorí to niekto za mojím chrbtom, nespoznávam ho po hlase, nie je to nikto koho by som predtým už stretol. Nezľaknem sa, ani neotočím. List? Nikdy som predsa žiaden neposlal. Dnes by som mal poslať prvý, konečne sa odvážiť a rozpovedať niekomu o svojom duševnom rozpoložení. Vezmem list a pozriem na adresu odosielateľa. Udrie mi do očí. Je to list od Matildy. Od tej istej Matildy, pre ktorú mám svoj list v diplomatke. Chvíľu mám pocit, že načisto prichádzam o rozum. Otvorím diplomatku, no nepozriem sa či tam je. Obálka sa zľahka šmykne po plastovom obale kde sú spisy na pojednávanie s tyranom, ktorý bil svoju manželku a na dieťati zhášal ohorky z cigariet. Presne viem ako ten proces dopadne. On dostane minimálne päť rokov a potom sa odvolá, jeho právnik ho vyhlási za duševne chorého a on z toho vyviazne doživotným pobytom na psychiatrii. Bez zdvihnutia zamyslenej tváre od špinavého linolea na dlažbe poštovej budovy sa potichu vytratím von. Mraky na oblohe sú stále hustejšie, cítim ako strácam energiu, mám pocit, že sa musím okamžite vrátiť domov, ale pochybujem o tom, že sa tam dokážem dostať aj napriek tomu, že svoj dom z miesta kde stojím dokážem vidieť v diaľke. Vykročím, v prázdnej ulici s nebom, ktoré akoby padalo na hlavy jediného chodca v mojej osobe, no po pár metroch, diplomatka v mojej ruke nechce ostať. Rúčka ma páli v dlani, ledva ju udržím. List od Matildy chce byť prečítaný. Pridám do kroku, ticho ulice zvláštne kontrastuje s hlasným klopaním mojej podrážky po asfaltovom chodníku. Sťažka dýcham, moje pľúca nestíhajú pracovať tak rýchlo ako by moje nohy chceli kráčať, mám pocit, že aj môj dom mi vychádza v ústrety, približuje sa, rovnako ako nebo nad mojou hlavou, o chvíľu ma rozmliaždi. Prichádzam o rozum, s listom v obálke v diplomatke, ktorá je v mojej ľavej ruke.
Trasúcimi sa prstami vyberiem správny kľúč a nervózne ho strčím do zámky, odblokujem alarm a takmer zmyslov zbavený opierajúc sa chrbtom o svoje pancierové vchodové dvere sa zveziem k zemi. Košeľu mám od toľkého napätia spotenú a zhúžvanú. Pohľad mi padne na diplomatku, nevydržím dlhšie čakať. Otvorím ju, vyberiem list a usmievam sa ako bláznivý. Chvíľu ho len držím v studených a nedokrvených prstoch a palcom prechádzam po svojom mene na mieste adresáta napísanom úhľadným písmom a voňavým atramentom. Na túto chvíľu som tak dlho čakal. Vonku sa spustí lejak, v diaľke zahrmí.
Snažím sa obálku otvoriť nežne, ale aj tak ju zraním. Po chvíli ostane prázdna. Hárok papiera, ktorý som z nej vybral držím roztvorený v ruke. Je prázdny. Nič, žiadne písmená, nič. Nerozumiem tomu. Prečo by mi posielala prázdny papier? Stisnem pery a moja tvár sa skrúti v bolestnej grimase. Na líci mám slzavý potôčik. Nikto o mňa už nestojí. Som sám, ešte viac ako predtým.
Na stene oproti dverám pri ktorých sedím je veľké nástenné zrkadlo s masívnym rámom. Vzhliadnem a keď v ňom zbadám svoju tvár je strhaná a takmer mŕtvolne bledá. Už nie som viac človekom. Vstanem, nadýchnem sa, svoje veci: diplomatku, papier aj s obálkou a kľúče nechám na zemi. Skopnem topánky.
Vyjdem na poschodie, do pracovne. Zásuvku v ktorej sú všetky listy s námahou vyberiem zo stola a vojdem na balkón. Na chodidlách cítim chlad dlažby a tvár mi bičujú ostré kvapky búrkového dažďa a miešajú sa so slzami. Vlasy mám rozviate silným vetrom. Pristúpim k zábradliu a bez premýšľania obsah zásuvky, ktorý už dlho zapadal prachom cez zábradlie ponúknem moci prírodného živlu. Kvapky sa miešajú s bielymi poštovými obálkami pre ľudí, ktorí ich nikdy nedostanú. Výlevy môjho srdca bez začiatku a konca, listy sú všade kam moje oko z balkóna za tejto búrky môže dovidieť. Postavím sa na zábradlie. Myseľ nemám celkom čistú, neuvedomujem si čo robím a predsa… Idem za svojimi listami.
***
S krikom sa prebudím. Moja hruď sa v pravidelnom rytme dvíha a moja manželka na mňa vydesene pozerá z vedľajšej postele. „Pokoj, len si mal zasa zlý sen.“ Hlavu mám v dlaniach, prsty ľadové. Pomaly sa mi darí trochu sa upokojiť. „Mami? Čo sa deje?“ Vo dverách sa objaví malá rozospatá postava. „Nič, synček, len ocko mal zlý sen, je noc, choď si ľahnúť.“ „Nemôžem spať.“ Syn pribehne k nám a vlezie pod perinu, manželka mi podáva pohár vody, napijem sa a voda je pre môj mozog života budič. Žena, syn, pár priateľov. Mám všetko čo k životu potrebujem aj v byte na sídlisku s prácou elektroinštalatéra.
Silno ich objímem, potrebujem cítiť, že oni nie sú len súčasťou pekného sna sudcu okresného súdu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sitnxan
5. 10.októbra 2012 20:57
píšeš na úrovni...
Napíš svoj komentár