Postavy z kníh. Hovoríme si - vymyslené perzóny autorov na ktorých si o 20 rokov nikto nespomenie, zapadnú prachom. Ale je to naozaj tak? Sú to naozaj vymyslené charaktery? Všetci predsa na tvorivú činnosť potrebujeme inšpiráciu. Nedokážem niečo (aj sebeväčší brak) napísať bez kúska inšpirácie alebo nápadu (najlepšie nápady prichádzajú večer pred spaním čo je škoda, lebo ráno keď vstanem tak si nič z toho nepamätam). Tak späť ku knižným postavám. Hrdinovia, záporáci, hysterky, blázniví, utiahnutí, prekvapiví..
Fajn, netvrdím, že niektoré nie sú vymyslené a teda autorom idealizované, ale väčšina vedľajších postáv všetkých autorov a kníh sú inšpirované ich blízkymi alebo príbehmi, ktoré niekde počuli. Skrátka nie sú z ich vlastnej hlavy. Myslím si, že súhlasíte. Preto nemôžeme tvrdiť, že Hugov Quasimodo bol vymyslený. Tento človek naozaj žil, takmer všetko sa stalo takmer rovnako. Myslím sí, že celý Zvonár u Matky Božej je len zbeletrizovaná, zoširoka opísaná legenda, ktorú mladý autor počul niekde v Paríži, v nejakom hostinci pri pohári nejakého nápoja.
A ako to viem? Ako viem, že Quasimodo žil? ...existuje záznam o tom, že v katakombách katedrály Notre Dame našli dve, do seba zakliesnené kostry, ktoré sú podľa antorpológov podobne staré ako tvrdí román. Jedna z nich ve výrazne deformovaná (má poškodenie chrbtice) čiže sa predpokladá, že je to esmeralda s Quasimodom. Román hovorí, že po tom ako ju viac mŕtvu ako živú odviedol z popraviska odišli nikto nevie kam. A teda tento dokument môže byť pravdou.
Vráťme sa ku knihám. Čo sa ženských románov týka, predpokladám, že ani spisovateľ s nevyčerpateľnou dávkou nápadov nedokáže vymyslieť ženu, ktorá by niekoho charakterom prekvapila. Mali sme tu také čo by položili život, ignoranstské, obyčajné, paničky so zdvihnutými nosmi, radodajky, úlisné (to viac chlapi), ale aj milé, zlaté, krásne, nádherné, ktoré si svojím prapodivným správaním získavali srdcia všetkých mužov a potom im ich lámali, ďalšie nerozhodné... A takto by som to mohla menovať do večera. Sci-fi to je žáner, ktorý je v tomto najoriginálnejší, no aj v ňom sa dá nájsť klišé. Niekto niekam ide, niečo nájde, niečoho ho napadne, usmrtí ho to a vezme mu to čo on našiel a teda sa to nikdy široká verejnosť nedozvie. Prekrásne!
Historické romány - niet o čom. Je jasné, že nič viac ako nepodstatné detaily nemôžu byť zmenené.
Tak čo, ešte stále si myslíte, že každá kniha je niečím výnimočná? Aj napriek svojej druhovej podonosti a naštrbenej originalite, každá skrýva iný príbeh - nemôžeme porovnávať Heathcliffa so Stevensnoým Beznohým kapitánom i keď obaja boli krutí a agresívni.
V tom je čaro príbehov vpísaných do kníh. Nuž, ale verím tomu, že vy všetci o tom viete svoje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
corvuscorax
24. 5.mája 2011 22:43
pekný článok-prštek hore
Napíš svoj komentár