Žije tu veľmi veľa schopných ľudí. Ja však potrebujem dvoch, ktorí budú nadmieru schopní. Toto bude hra o dvoch ľuďoch, ostatní nie sú podstatnejší ako kulisa. Potrebujem ohromne talentovaných ľudí, ktorých zatiaľ netuším kde zoženiem.
O pár minút som dostala texto (aut.poz. smska), že jedno malé a veľmi experimentálne divadlo v tomto meste to berie. S úsmevom som volajúcemu poďakovala, povedala mu, že ho pozývam na čokoľvek a zložila. Na oslavu tohto veľkého úspechu som víťazoslávne z krabičky vytiahla poslednú cigaretu a s pôžitkom ju vyfajčila… v tej chvíli som si neuvedomovala, že ešte nič nemám za sebou.
Sadla som si k notebooku a našla si to divadielko. Predtým som tam už bola, nepoznalo ma tam veľa ľudí, ale tí čo ma poznali zjavne privítali budúcu možnú spoluprácu so mnou ako dobrý nápad. Odjakživa som milovala komorné divadlá v tomto štýle, doslova mi voňali. Divadlom, kumštom, dobrou robotou a mali dušu. Nachádza sa v starej zastrčenej časti mesta. Sú tam staré domy, takmer všetky zachovávajú architektúru a sú obývané. Jeden z nich je väčší a honosnejší. Tam sídli moja budúca niekoľkomesačná pravidelná zastávka. Ich inscenácie sú väčšinou moderným prevedením klasických hier, nie je mi to veľmi po chuti, ja stavím na impresiu. Druhá káva.
Vzala som si znova do rúk knižné vydanie Bielych nocí a začala som pracovať na rojkovom prvom monológu. Presne viem aký hlas by ho mal rozprávať, mám pred očami svetlá aj jeho kostým, všetko presne vidím. Dostojevskij je zhovievavý, jeho postava milá, opisujúca divákovi jeho melancholicko-letargický život, resp. aktuálny večer.
Nie, nebudem toho herca nútiť učiť sa to naspamäť, bude to dojemné spojenie slova, hudby a svetiel. Prvá scéna vždy musí očariť tak ako prvé stránky v knihe, aby divák nezaspal. Musí ho chytiť za srdce, aby bol ochotný pozerať sa čo bude ďalej. Začínam pochybovať, ktovie či mám na to uchopiť pocit, ktorý postavy cítia a ešte ho aj vysvetliť. Nie je to ľahké… Tretia káva, nervózna cigareta.
Mala po silnú potrebu sťahovať si rukávy na tričku, to je neklamný znak toho, že neviem čo ďalej. Je pre mňa, ako pre človeka (a navyše ženu) pracujúceho na dramatizácii veľmi kruté vedieť ako sa Nastenka zachová. Ženy. Sú to mrchy. Neviem kto je na tomto svete horší, skutočne. Chcem v dramatizácii použiť čo najviac originálnych Dostojevského dialógov, bude to autentické a pre diváka príznačné akoby čítal audioknihu.
Teším sa na to, veľmi. Zajtra sa pôjdem predstaviť do divadla. A vyberiem hercov na tieto náročné úlohy. Presne to urobím. Nakopne ma to na ďalšiu prácu.
Káva.
Cigareta.
25.10.2011, Deň, keď sa všetko začína; Bordeaux
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sechs
8. 11.novembra 2012 19:08
a tento tiež!
Napíš svoj komentár