Blbé pocity

   je trištvrte na jednu, sedím nad notebookom zakuklený v deke a pozerám na žiarivú lunu, ktorá si ešte zachováva celkom okrúhly tvar po predchádzajúcom splne. Spomínam si ako rád som na ňu pozeral, keď som bol malý, sedel v aute na zadnej sedačke a predstavoval som si aký je svet, aký môže byť a aký bude keď vyrastiem. Možno na malého chlapca divné, a možno ani nie. Zrejme som bol snílek od malička. Čo sa však môže s človekom stať, keď sa jeho detské sny a túžby, predstavy a vízie nenaplnia? Ja to viem... Stroskotá a bude kráčať po svete ako moderný Robinson, ktorý má okolo seba síce viac ľudí a nie nejakého piatka, ale bude sa cítiť rovnako pusto, akoby bol na ostrove posiatom kanibalmi, ktorí ho chcú zabiť a zožrať a čo nezožerú oni, hodia psom...


   Cítim sa blbo a rozmýšľam, kde sa stratil ten chlapec, ktorý vedel čo chce, kde sa stratil ten nebojácny hrdina, ten bitkár, ten čo šiel proti zlu zlom, no nebol grázlom, ten čo si myslel, že svet je jeho, ten sebaistý človiečik plný radosti, chuti do života, tá otvorená bytosť plná lásky k žitiu a života v láske...  kde je?

   Niekde som čítal, že nie je dôležité koľko krát spadneš, ale koľko krát sa postavíš... ale čo z toho, keď mne sa už ani dvíhať nechce. Chcem spadnúť a ležať tam v prachu alebo bahne, lebo sa už nevládzem dvíhať, keď viem, že aj tak znovu skončím na posranej dlážke. Je to komfortná zóna? Ja neviem..., neviem nič. A keď to teraz tak po sebe čítam, najhoršie na tom je, že sa neviem ani vyjadriť, neviem to nejako opísať slovami a možno ani nechcem, teda... duša by aj chcela, ale rozum vraví nie a tak to akosi skúšam. Sú proste dni, kedy na človeka doľahne všetko čo ho na svete jebe a celá bytosť skrúca sa vtedy v bolesti, ani nie fyzickej, lebo ja sa ešte trošku mám aspoň rád, ale duša trpí a rozum zase káže - vyjeb sa na to a choď spať, zajtra bude možno lepšie. A ja strácam istotu veriť aj rozumu, keď viem, že ako malý som si predstavoval svet krajší, a on sa mi tak vôbec teraz nevidí. Čo keď si teraz vravím, zajtra bude lepšie a zas padnem do toho prachu alebo bahna? Ťažko je ľahko žiť...

   Neviem, hľadám vinníka... Kto za to môže? Ja sám, za to že som snílek? Alebo rodičia, lebo mi chceli ukázať svet krajší, ako v skutočnosti je? Alebo spoločnosť, lebo mi tie sny búra? Ja myslím, že tá posledná možnosť je najpravdepodobnejšia no bôľne mi je z toho, že všetci sme súčasťou spoločnosti a tak sa ani nedá konkrétne ukázať na vinníka.

   Niekedy mám problém s ranným vstávaním. Nepočujem budík, aj keby som ako chcel a keď sa tak zamyslím, ani sa nečudujem. Keď spím cítim sa bezpečne, neviem síce ovládať svoje sny a málokedy si aj svoje sny pamätám, no zdá sa mi čoraz pravdepodobnejšie, že spím dlho a hlbokým spánkom práve preto, že moje snívanie je úplne iný svet, ako ten, čo žijem. Pokojný, zábavný, kde som presne ten človek z môjho útleho detstva a kde svet je o niečo bližší tomu, z mojich detských predstáv. Asi teda nakoniec počúvnem ten rozum a pôjdem spať a ukryť sa do svojej krajiny kde blbé pocity nemajú miesta. Myslíte, že mi spánok dodá energiu, aby som z toho blata znovu vstal?

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu