Panda pri mne dostávala poriadne zabrať... Pamätám sa na deň, keď mi zomrel dedko. Hneď sme s mamou aj otcom išli do Partizánskeho, kde starí rodičia žili, aby babka nebola na to sama a aby rodičia vybavili, čo bude treba. Veľmi sme sa ponáhľali, ale keď som zistila, že som si zabudla svoju pandičku tak sme sa po ňu museli vrátiť a ani mama ani otec na to nepovedali ani slovo, lebo vedeli, že bez nej by mi nasledujúce dni bolo ešte ťažšie...
Stáli sme na autobusovej stanici a čakali kým príde náš autobus. Ja, vtedy malý 6ročný prcek som ešte ani poriadne nechápala, čo sa deje, ale v hlave mi stále znel mamin bolestný výkrik, keď sa dozvedela, čo sa stalo. Plakala som dlho a neúnavne takmer celú cestu až kým moja panda, ktorú som si túlila, nebola úplne celá premočená. Dodnes má na hlave kúsok špinavej zlepenej srsti z toho ako som ju osoplila a potom sa to už nedalo vyprať
Roky ubiehali a ja som namiesto 6ročného dievčatka bola búriaca sa teenagerka, ktorá dávno zabudla na svoju milovanú plyšovú pandu. Panda ležala na skrini dni a noci a poctivo zapadala prachom. Až jedného dňa, bolo to niekedy minulý rok, sme v škole dostali za domácu úlohu napísať krátky naturalistický opis. Spolužiak, ktorý sedí za mnou napísal článok rozkladajúcej sa pande, ktorý celej triede pripadal neskutočne vtipný...
Ja som sa však smiať nedokázala, lebo sa mi vybavil okamih zo stanice keď som bola malá. Spomenula som si na svoju plyšovú pandu, ktorá bola pre mňa kedysi všetkým. A chvíľu som sa opäť cítila ako malé dieťa. Hneď keď som prišla domov zo školy som vyškriabala ku skrini, aby som našla svoju starú pandu a mohla si ju vystískať. Nepýtajte sa ma prečo. Sama neviem. Možno som v nej nachvíľu potrebovala cítiť takú oporu ako keď som bola dieťaťom...
Od toho dňa, keď sa ma niekto spýta aký je môj sen, tak poviem, že vidieť živú pandu. Opäť neviem prečo. Jednoducho je to tak Viem, že ten sen je ľahko splniteľný a keby po tom naozaj tak neskutočne túžim, tak by bolo jednoduché nasadnúť na vlak a ísť si tú pandu pozrieť... Lenže ja sama sa tomu asi nejako podvedome bránim, lebo mám pocit, že čím dlhšie budem čakať na splnenie tohto detského sna, tým väčšiu radosť budem mať z toho keď si ho splním... A dovtedy môžem byť aspoň z nepatrnej časti stále tým malým 6ročným dievčatkom, ktoré si jedného dňa splní sen o veľkej pande
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
nataly005
30. 8.augusta 2010 17:12
Mňa kamoška volala jeden čas Panda stále neviem ako ju to napadlo
5
jééééj pekný článok ♥ podaril sa no a že nič nenapíšeš .... k pandám sa ani nemusím vyjadrovať, že?
Napíš svoj komentár