Gavrilo žil v rodine s deviatimi ďalšími súrodencami, z ktorých šesť podľahlo chorobe ešte počas detstva. Aj samotný Gavrilo mal podlomené zdravie už od útleho veku. Trpel tuberkulózou a bol oproti ostatným malý a slabý.
Gavrilo bol od malička svedkom okupovania svojej krajiny rakúsko-uhorskou monarchiou, čo v ňom vyvolávalo silné nacionalistické pocity. Ako sedemnásťročný sa pripojil k boju proti útlaku svojho národa. K tomuto rozhodnutiu ho viedol fakt, že bol vyhodený zo školy, kvôli účasti na demonštrácii v Sarajeve. Rovnako ako v tom čase všetci Srbi a Bosniaci túžili po vlastnom štáte, tak aj Gavrilo. Preto sa rozhodol bojovať za svoju vlasť aj so zbraňou v ruke.
Prvýkrát mal Gavrilo príležitosť aktívne sa zapojiť do vojenského konfliktu v čase prvej balkánskej vojny, kedy balkánske štáty bojovali proti Turkom. Verdikt majora srbskej gerily, však znel, že Gavrilo je na priamy boj fyzicky málo zdatný. Dá sa predpokladať, že práve táto udalosť bola spúšťačom Gavrilovej túžby po čine, ktorý by dokázal jeho odvahu.
Svoje miesto našiel až v nelegálnom hnutí Mladá Bosna, ktoré bolo úzko prepojené s tajnou nacionalistickou organizáciou Čierna ruka. Cieľom týchto organizácií bol predovšetkým boj proti okupovaniu ich vlasti a vytvorenie vlastného nezávislého štátu spojením juhoslovanských národov.
Mladí srbskí nacionalisti sa čoskoro dočkali svojej príležitosti. Generál Oskar Potiorek, guvernér rakúskej provincie Bosna a Hercegovina, pozval do krajiny následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda D´Este spolu s jeho manželkou Žofiou Máriou Jozefinou Albínou Chotkovou, aby sa zúčastnili na prehliadke rakúskych vojenských jednotiek, ktoré tu mali manévre. Napriek tomu, že táto návšteva bola, vzhľadom na situáciu na Balkáne, považovaná za rizikovú, František Ferdinand dňa 28. júna 1914 do Sarajeva prišiel.
Organizácia Čierna ruka sa na návštevu nástupcu trónu dôsledne pripravila. Vodca Čiernej ruky, Dragutin Dimitrijevič, naplánoval atentát a za vykonávateľov si vybral troch mladíkov zo svojich radov. Medzi vybranými bol aj, vtedy devätnásťročný, Gavrilo Princip. Všetci traja muži okrem zbraní dostali pred atentátom aj jed, ktorý mali vypiť v prípade, že by ich chytili, aby nevyzradili informácie o organizácii.
František Ferdinand s manželkou dorazili do Sarajeva približne o desiatej dopoludnia a následne sa v doprovode veliteľa miestnej polície presúvali k hlavnej policajnej stanici v konvoji šiestich áut. Pár vítali davy ľudí, medzi ktorými boli zamiešaní aj atentátnici z Čiernej ruky. V osudný deň nakoniec neboli traja ale piati. Jeden z útočníkov, Nedjelko Čabrinovič, sa pokúsil atentát spáchať za pomoci ručného granátu, ktorý však auto s následníkom trónu neohrozil. Vybuchol v dave ľudí, z ktorých 11 zranil. Po výbuchu granátu v mohutnom dave ľudí nastali nepokoje. Vtedy sa zdalo, že akcia skončí neúspešne. Gavrilo, sklamaný neúspechom, zašiel do jednej z bočných uličiek a vtedy ešte netušil, že jeho osud sa čoskoro naplní.
František Ferdinand D´Este dal okamžite po výbuchu granátu príkaz navštíviť zranených v nemocnici. Kolóna sa chcela vyhnúť davu v centre mesta a preto generál rozhodol, že pôjdu po nábreží. O tejto zmene však zabudli informovať vodiča auta v ktorom sedel František Ferdinand s manželkou. Vodič zabočil doprava na ulicu Františka Jozefa, ktorá viedla priamo k nemocnici. Skormútený Gavrilo Princip si ani nestihol uvedomiť, že popri ňom práve prešiel cieľ jeho „nevydareného“ útoku.
Keď si vodič uvedomil, že ich auto sa odtrhlo od konvoja, prudko zabrzdil a začal cúvať. Auto pomaly cúvalo k čakajúcemu Principovi. Zo vzdialenosti približne len 1,5 metra Princip vypálil niekoľko rán. Žofia bola postrelená do brucha a na mieste mŕtva, neskôr sa ukázalo, že v čase atentátu bola tehotná. František Ferdinand bol zasiahnutý do krku a zomrel krátko po atentáte.
Gavrilo bezprostredne po atentáte užil jed, tabletku cyankáli, ktorý však bol pravdepodobne starý a preto mu nespôsobil smrť. Ľudia mu vytrhli zbraň skôr ako by ňou mohol niekoho ďalšieho zraniť alebo ju použiť na samovraždu. Keďže Princip bol na trest smrti primladý (ten bol povolený až od dvadsiatich rokov), bol odsúdený na maximálny trest 20 rokov vo väzení v Terezíne (územie dnešnej Českej republiky), kde trpel v krutých podmienkach znásobených prvou svetovou vojnou. Zomrel 28. apríla 1918 na kostnú tuberkulózu.
Princip pri atentáte použil zbraň Browning M 1910, ktorú dnes nájdeme vystavenú vo viedenskom múzeu vojenskej histórie. Guľka, ktorá sa stala osudnou pre Františka Ferdinanda je uložená v zbierke múzea na zámku Konopiště v Českej republike.
Istý magazín nazval Gavrila Principa „spúšťačom udalostí celého dvadsiateho storočia“. Jeho čin bol využitý ako zámienka na vojnu, ktorá neskôr prerástla v konflikt, dovtedy nepoznaných rozmerov. Mesiac po Gavrilovom atentáte začala prvá svetová vojna. Výsledok štvorročného svetového konfliktu mal za následok že v Nemecku, pokorenom kapituláciou, sa neskôr dostal k moci Adolf Hitler. Je však možné, že by práve pár výstrelov chorého mladíka, bojujúceho za slobodu svojej krajiny, zanechalo takú nezmazateľnú stopu na novodobých dejinách?
(áno, trpím chorobnou láskou k dejepisu
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hetfield
22. 9.sept. 2010 14:03
tiez mam rad historiu
Napíš svoj komentár