Aký?
No predsa ten, kde sa on a ona do seba zaľúbia a...
Taký je každý...
A je nejaký kde ukážu aj viac ako to, že sa napokon dajú dokopy a sú obaja neopísateľne šťastní?
NIE.
Prečo nám nikdy neukážu, že vzťah sa nevydarí? Že po nekonečných hádkach, klamstvách a trápeniach z vás ostane emocionálne vyprahnutá troska neschopná niekomu veriť? Že ten pseudošťastný vzťah ukončený slzami vás zmení tak, že len ozajstní priatelia to dokážu pochopiť?
Pamätám si na slová svojho inštruktora autoškoly. "Na ozajstnú lásku si ešte mladá. Raz príde tá poriadna." Lenže nikto nepočíta s možnosťou, že keď sa raz popálite, nemusí to skončiť dobre.
Môj hm..ako ho nazvať, jeden človek mi raz povedal: "Keď raz zahryzneš do jablka a bude v ňom červík, prestaneš jesť jablká?" Moja odpoveď bola nie. Dnes? Áno. Keď sa raz popáliš na ohni, strčíš tam ruku znovu? NIE. Uhol pohľadu, to je celé. Sila človeka.
Možno nie som taká silná ako si všetci myslia. Bola som. No naivita a viera v človeka ako takého mi zviazala ruky a dala šatku na oči. A to bola moja slabina. A ono to udrelo presne na tie miesta. Dnes si už nepoviem, ako kedysi, pohoda a hodím to za hlavu. Dnes si mnohokrát hryziem do pery len aby som neplakala. Aj pre malichernosti.
Je to tak, bolesť mení ľudí. Ťažko povedať, či k lepšiemu. Možno, keď si toho prežijem viac poviem, že áno. No momentálne mám pocit, že mi zobrala viac ako som mala. Áno, hlúpe hádzať to na bolesť. Ale na čo zhodíte veci, ktoré sa vám dejú bez toho aby ste ich mali v úmysle? Smola? Čia....
V dnešnom svete je základom prežiť. Vo svete plnom lží, falše, intríg a predsudkov. Každý človek niekoho súdi. Ale pritom sa nezamýšľame, že sme rovnakí. Moje obľúbené, opica vidí, opica urobí. Myslíte si, že keby okolo nás boli len milí, úprimní a čestní ľudia boli by sme takýto? Závideli by sme iným ich úspechy, kritizovali za ich chyby? Nekonečná téma. Ľudia sa nemenia a ľudstvo sa nikdy nezmení. Ostáva len prežiť. Prežiť tak aby sme my sami boli šťastní. Pretože ak ste šťastní vy, dokážete spraviť šťastnými aj iných ľudí. Ľudí otvorených iným, nezatrpknutým nezávistlivým povahám, ktoré vám sami pomôžu nájsť cestu k šťastiu.
Úprimne neviem, čo som týmto blogom chcela povedať. Chápte ma, mám vytknutý členok celé dni sa tu nudím a neviem čo zo sebou. Ak niekomu niečo dá, budem veľmi rada. Mne dal jednu dôležitú vec. Ten môj červík... ak to číta...odpustila som mu. Teraz už len odpustiť sama sebe...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
n0win0u
20. 3.marca 2013 15:32
4
píšeš o dnešnom svete ale myslím, že takéto veci tu boli vždy. a nájdeš si určite ďalšie a na tohto si už ani nespomenieš....
Napíš svoj komentár