„Počkaj, mami, chcem byť na to sama,“ a náhlim sa do izby. V maminých očiach uvidím sklamanie, že som stále samostatnejšia a nechcem s ňou zdieľať všetky moje životné situácie. Nuž čo, som skoro dospelá, mama!
Zvalím sa na posteľ. Ruky s obálkou v nich sa trasú. Nebudem už ďalej čakať, chcem vedieť aký je výsledok môjho snaženia, nech už je akýkoľvek.
„Mamííí, som prijatáááá,“ hodím sa jej okolo krku. Smeje sa. Smejem sa. Plače. Plačem tiež. No ja plačem od šťastia. Ale mama nevie prijať fakt, že jej malá dcérka strávi štyri roky v zahraničí. Smeje sa a zároveň plače, rovnako ako v tej rozprávke. Jedno oko sa jej smeje, druhé plače...
***
„Ester, vitaj konečne doma,“ víta ma sesternica bozkom na líce na mojej uvítacej párty. Stále nechápem samú seba, po 15 rokoch som sa odhodlala ostať na Slovensku dlhšie ako dva týždne. Chcela som už zmenu po všetkých vzrušujúcich zážitkov vonku; potrebujem pokoj. A keby sa mi na Slovensku nepáči, stále sa môžem vrátiť; pri rozlúčke mi šéfka sprisahanecky šepla, že mi bude držať miesto, aj keby po piatich rokoch. Kamaráti v Taliansku, kde som posledné tri roky žila si aj tak myslia, že sa vrátim, pretože ma volajú „najlepšia kamarátka Talianov“. Áno, je to pravda, žilo sa mi tam skvele. Priatelia vtipní, víno opojné, jedlo famózne a talianski mačovia na jednu noc...viac ako božskí. Ale predsa len, mám 30 rokov, v najrôznejších krajinách Zeme som strávila dlhých 15 rokov, na Slovensko som sa vracala málokedy. Obzvlášť potom, ako mi otec zomrel na rakovinu a ja som nevedela, z akých kvetov mu mám zhotoviť veniec. Vôbec som nepoznala toho, kto mi daroval to najcennejšie. A ako som sa raz vyvaľovala pri jazere v Taliansku, obklopená slobodnými priateľmi a priateľkami, nazvem ich pravým menom – kurvami. Boli to najúžasnejšie osoby, aké som poznala, ich dobrota nepoznala hranice, ale ak išlo o sex, nemali s nikým problém. Dokonca aj mňa mnohokrát prehovárali na ich orgie a aj keď mi škriatok v nohavičkách vravel niečo iné, môj mozog hneď vyslovil nie.
Ležím pri škaredých kachličkách na miestnom kúpalisku. Toto nie je to, na čo som zvyknutá. Ale ak mám byť úprimná, je príjemné len tak ležať, prijímať bozky Slnka a ničím sa nezaťažovať. Celé prázdniny nemusím chodiť do roboty; v Taliansku som si dosť našporila a robotu na Slovensku si chcem hľadať až v septembri. Asi po piatich minútach driemot ma prebudil šplechot vody namierený presne na moju tvár a pekne vyformované prsia v drahých plavkách. Otvorím oči, no ostré slnko ma prinúti ich hneď zavrieť. Pretočím sa na brucho a skúmam, kto ma obťažujem, kým sladko oddychujem. Je to on? Boris?
„Neverím, že ťa vidím, Ester.“ To už leží na mojej osuške Arsenalu(darček od môjho bývalého, keď som bývala v Anglicku. Chlapec hral za tento klub, teda ak za dá nazvať hranie 30 odohratých minút za celú sezónu) v tureckom sede. Spontánne ho objímem – to robí to Taliansko. Čudujem sa, ale prvýkrát v živote mi nie je trápny rozhovor typu „Ako sa máš?“, „Čo si robila, čo si videla, kde všade si bola...?“
„Nie si hladná?“ pýta sa ma asi po polhodinke príjemného rozhovoru. Ale nie, on sa nudí – napadne ma. „Uhm, som“, úprimne odpoviem. Keďže on odvážne chodí bosými nohami po areáli, zahrám sa aj ja na hrdinku a nechám žabky žabkami. No čím viac sa vzďaľujeme od osušky, tým viac preklínam to, že na neho chcem zapôsobiť. Na zemi je veľa drobných kamienkov a pár odpadkov od všadeprítomných cigánskych detí. Keď sa za mnou Boris obzrie a vidí, že skoro po špičkách chodím po „chodníku“ a ohŕňam nos pri každom kroku, príde za mnou, chytí ma za ruku a ťahá za sebou. „Poď, fajnovka,“ vraví mi. Zvláštne, považujem to za milé. Odrazu mi ani nevadí hranolka, na ktorú som práve stúpila. No a, veď nohy sa dajú ľahko umyť – myslím si, no aj tak lovím v pamäti či som si do kabelky vzala aj Detoll.
„Čo si dáš?“ pýta sa ma s očarujúcim úsmevom. Až teraz, keď obaja stojíme pred bufetom s obrovským radom plným chlapov s pivnými bruškami a matkami unavenými z kriku ich vlastných detí, si všimnem, že Boris ma prekliate dobrú postavu. Mohol by konkurovať tým „mojim“ Talianom... „Vnímaš ma?“ pýta sa ma so smiechom. „Prepáč, len som sa zamyslela,“ odpovedám mu zahanbene. Aký je zlatý, keď sa smeje. Zrazu ma prepadne chuť robiť ďalšie kraviny, len aby sa smial. Bože, Ester, šibe ti? Rozprávaš sa s ním polhodinu a už ho chceš robiť šťastnou? Toto nie je tvoj štýl. V Grécku by sa s takýmto chlapom už dávno bozkávala. Teda, minimálne bozkávala.
„No tak po čom teda tvoja zamyslená hlavička túži?“ opäť sa ma pýta a opäť ma ťahá za ruku smerom dopredu. Veď predbehujeme všetkých ľudí v rade, keby som na ich mieste, dávno by som to zatrhla. No títo ľudia sú akísi pokojní, ba sa na Borisa usmievajú. Až teraz si uvedomím, že tam má kopu kamarátov, lebo ho každý zdraví a podaktorí si s ním podávajú ruku. Ale každý či každá v rade si ma premerieva spôsobom „nová Borisova čajočka“. Aspoň tak sa cítim. Baba pracujúca v bufete sa mi zdá akási známa. „Dana?“ neveriacky sa pýtam, kým ona ma bozkáva na líce. A aké silné a prekvapujúco teplé bolo jej objatie! Nikdy by ma nenapadlo, že v jednej deň a na jednom mieste stretnem moju prvú lásku a najlepšiu kamarátku zo základnej. „Kým mi všetko porozprávaš, potrebuješ sa riadne najesť, si chudá jak pes. Čo to bude, slečna?“ pýta sa ma moja milá Dana. „Pol litra kofoly a aspoň tri langoše, som strašne hladná,“ vravím jej. V tejto chvíli mi absolútne nechýbajú moje dokonalé jemne smažené nízko kalorické mušle so zeleninovým šalátom...Prvýkrát sa cítim ako doma.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár