Ako som vzdal hold Michaelovi Jacksonovi

25. júna 2009 sa konal koncoročný večierok, ktorý organizovala naša škola. Všetci sa mali obliecť do retra 80tych rokov. Rozmýšľal som, čo si dám na seba, napadla ma len krikľavá joggingová súprava môjho otca. Ale potom spolužiačky prišli s nápadom Michaela Jacksona. Že si môžem dať oblek, klobúk, biele rukavice a biele ponožky a budem "cool".

Nápad sa mi zapáčil, a tak som si deň pred večierkom do iPodu stiahol niekoľko videí, tútoriálov "Ako tancovať monnwalk" alebo "Ako tancovať Thriller". Počas vyučovania som si pohopkával a snažil som sa niečo naučiť, aby som vedel aspoň zopár krokov, keď už budem zaňho prezlečený. Som tanečné drevo, a tak jediné, čo som sa naučil je 10x spomalený moonwalk a "zombie ruky" z thrilleru.

Keď som prišiel zo školy domov, dostal som zvláštny pocit, všetko nadšenie akoby opadlo, a na večierok sa mi nechcelo ísť. Kamarátka ma však prehovorila, aby som šiel s ňou, lebo ona tam nemá s kým ísť. Tak som sa okúpal, dal si otcov oblek, tielko, bielu košeľu, bielu záhradnú rukavicu, ktorú mi požičala spolužiačka, čierne lakovky a miesto bielych ponožiek, pretože som doma žiadne dlhé a hrubé nenašiel, som si dal rukávy z môjho trička, ktoré som z neho odstrihol. Takto vyfintený som bol pripravený na odchod.



Na to mi zavolala kamarátka, že do Relaxu (tam sa konal večierok) nejde. Prekvapilo ma to, šiel som tam hlavne kvôli nej, no v tej chvíli ma viac trápilo to, ako sa tam dostanem, nakoľko som vyzeral viac ako len výstredne a celkom som sa za seba hanbil. Úspešne som sa cestou tam vyhýbal ľuďom a o 17:00 som bol na mieste. Nebolo tam ešte veľa ľudí, ale zaskočila ma milá reakcia spolužiakov a učiteľov, ktorým som sa páčil, teda hlavne dievčatám, pretože z chalanov som bol jediný, ktorý si dal záležať na svojom kostýme, ostatní prišli len v tričku a rifliach a tvárili sa, že mi nezávidia

Spolužiačka mi hneď ukradla košeľu, a tak som pod oblekom mal len tielko, aspoň mi nebolo tak teplo. Vyzeralo to celkom dobre, chýbal mi len klobúk, ale to mi až tak neprekážalo. Pretože diskotéka ešte nebola poriadne rozbehnutá, šiel som takto oblečený s kamoškou na bagetu do mesta. Neviem prečo, ale keď som po ulici nešiel sám, vôbec som sa necítil trápne. Čím to je? Asi tým, že som nebol sám, necítil som sa sám, keď som bol s ňou.
Všetci sa na mňa pritom udivene pozerali, resp. snažili sa pozerať tak, aby som to ja "nevidel", bol to zvláštny pocit, keď idete po ulici a ľudia zrazu zmĺknu, keď prechádzate okolo nich.

Asi o pol siedmej sme sa vrátili na diskotéku, ktorá už bola v plnom prúde a tak som tancoval, tancoval a tancoval. Mimochodom, to bol práve čas, kedy Michael Jackson zomrel, 18:21, približne vtedy som začal tancovať.
Napriek tomu, že nezahrali ani jednu jeho pesničku počas celého večera, tancoval som moonwalk a "zombie dance" na Lady Gaga, na techno, punkrock a aj na Beátu Dubasovú... Celý večer som si naozaj užil, aj s otlakom na nohe, ktorý som mal len kvôli tomu, že som na nohách nemal ponožky ale len rukávy z trička, aby som bol čo najautentickejší. Ani oblek som si nedal dole, aj napriek tomu, že mi bolo naozaj teplo, v ten večer som bol Michael Jackson.

Keď som v ten večer na CNN zahliadol správu, že Michael Jackson je hospitalizovaný, nič som si z toho nerobil. Myslel som si, že to má kvôli rakovine kože, ktorú mu diagnostikovali prednedávnom, a že sa z toho dostane. O to viac ma prekvapilo, keď mi sestra asi o druhej ráno povedala, že Michael Jackson zomrel, napísala jej to cez SMS kamarátka.
Celý nasledujúci deň bol pre mňa zvláštny, akoby som niečo stratil, niekoľko hodín som sa naňho hral, snažil som sa ho čo najviac napodobniť, a on tu zrazu nie je...

Zatiaľ čo on bojoval v nemocnici o život, ja som za neho tancoval...

Nech odpočíva v pokoji

 Skutočný príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu