Evina jeseň - Kapitola I - Neopätovaný úsmev

Bol krásny slnečný letný deň. Z každej strany ich obklopovala vôňa kvetov z rozľahlej lúky, ktorá sa rozprestierala pred nimi. Sedeli pod obrovským stromom, do ktorého kôry boli vyrezané písmená TE. On sa rukou jemne prehrabával v jej zlatistých vlasoch, ona mu vzala druhú ruku a priložila si ju na srdce.
, , Cítiš, ako bije? ", povedala.
On mlčal.
, , Teraz bije iba pre teba, je len tvoje."
Usmial sa a pobozkal ju na pery. Urobil to opäť. A zasa. Nemohla tomu uveriť... Tak sa mýlila... Konečne bola šťastná.
Odniekiaľ začula hrať hudbu. Postavila sa a otočila sa za ňou. Začala utekať, nevediac kam, nevediac prečo. Jednoducho bežala, nohy ju viedli, nemohla to zastaviť. Obaja vedeli, že to tak musí byť, už je neskoro. On tam iba sedel, a bezmocne sa prizeral. Hudba hrala čoraz hlasnejšie. V poslednú chvíľu sa postavil a začal za ňou utekať. Vykríkol: , , Evááá! “ ...Ozývalo sa všade naokolo, vyhŕkli jej slzy, naposledy sa za ním otočila a na posledný okamih zazrela jeho hnedé oči a uhľovočierne vlasy, ktoré tak milovala. Milovala na ňom všetko. Uvedomila si to však prineskoro... Hudba hrala až neznesiteľne hlasno, no utekala ďalej, všetko sa začalo rozmazávať, všade bola tma.....Ticho...
---
, , Eva! Vypni ten budík už konečne a vstaň z tej postele! Prídeš neskoro do školy." zakričala z kuchyne Evina matka. Eva vypla mobil a vstala z postele. Otvorila dvere svojej izby, na ktorých bol ešte stále nalepený plagát Macka Pú a šla do kuchyne.
Napila sa čaju, šálku odložila na stôl a odhryzla si z vianočky. Rozmýšľala nad svojím snom. Kto boli tí dvaja ľudia? Ja a...? Prečo som potom mala blond vlasy? A prečo som musela od neho odísť? Ako by to pokračovalo, keby ma mama nezobudila?
Česala si svoje gaštanové kučeravé vlasy, nepoddajné, ako ona sama. Neustále si kládla otázky okolo svojho tak romantického, a zároveň záhadného sna. Prečo sedeli pod stromom? Čo znamenali tie písmená v kôre? T a E.... Eva a... Eva a Timur? Tadeáš? Teodor? ... T, t..t... Tomáš! ! To je pekné meno . Ale ja žiadneho Tomáša nepoznám...
STOP! Veď to bol len obyčajný sen, výplod mojej fantázie. Asi pozerám priveľa amerických filmov, také blbosti sa dejú len vo filmoch. A pri tom by som to chcela raz zažiť. Prechádzať sa s ním po lúke, naháňali by sme sa, potom by mi natrhal kytičku, a nakoniec by sme si unavení ľahli do trávy, ležali by sme a pozerali na oblaky... , , Snívaj ďalej Evička...“ ironicky poznamenala sama pre seba, obula si pravú topánku a zabuchla dvere.
Vyšla z domu, cez hustý dážď nebolo skoro nič vidieť. Po celom chodníku boli popadané oranžovohnedé listy. Už od mala sa nimi rada brodila a rozkopávala kopy popri chodníkoch. No dnes to nešlo, boli totiž celé premoknuté. A vlastne už ani nie je leto. A nie som ani blondýna. Čiže to bol IBA sen. Prestala už nad všetkým rozmýšľať a vydala sa na cestu do školy.
Síce lialo ako z krhly, ale dáždnik si z domu nevzala. Nemala rada dáždniky. Považovala ich za obmedzovanie slobody. Celý deň ho vláčiť so sebou, nebodaj si ešte vonku zaberať jednu ruku jeho držaním. No ďakujem pekne. Radšej zmokla. Koniec koncov, dážď milovala. Nikdy si nenechala ujsť túto jesennú očistu. Vždy zo seba zmyla všetko zlé a zabudla na všetko, čo sa udialo. Začínala nanovo. Po očiste si dávala predsavzatia. Väčšina ľudí to robila na nový rok, no ona na nový školský rok, resp. na začiatok jesene. Mala svoje zvyky a životné rituály, rovnako ako jej názory sa "trochu" odlišovali od ostatných. Niektorí ju považovali za čudáčku, no postupom času si ju obľúbili. Jej to bolo jedno, bolo jej jedno, čo si kto o nej myslí. Vždy bola sama sebou, a vtedy sa cítila šťastná. Riadila sa heslom: Môj život - môj svet. (My life, my world)
----
Otvorila dvere od triedy a sadla si do svojej lavice. Bola celá premoknutá, okolo nej sa začala vytvárať malá mláčka. Vyzerala akoby cestou do školy padla do jazera. Začala sa hodina a do triedy vošla učiteľka a s ňou nejaký chalan.
, , To je váš nový spolužiak, predstav sa nám."
, , Ahojte, som Jakub." usmial sa a trochu sa začervenal.
, , Sadni si kam chceš." povedala učiteľka.
Eva nemohla uveriť vlastným očiam. To je on! Ten z môjho sna! Má hnedé oči a rovnaké vlasy! Sedela sama ako vždy, a jej miesto bolo jediné voľné. Nenápadne odsunula stoličku a usmiala sa na neho. Namieril si to priamo k nej, úsmev jej opätoval, prešiel okolo nej a sadol si o dve lavice dozadu. Neusmial sa na Evu, ale na Júliu, vedľa ktorej si sadol. K jej najlepšej, a zároveň najkrajšej kamarátke. Ako to? Pozrela sa dozadu a všimla si, že Lukáš dnes chýba. Dokelu! Doriti! Do..! Debil, keby nezaspal, tak ako vždy, mohla som sedieť s chalanom svojich snov... Prečo? Prečo, prečo, prečo? Prečo sú všetci chalani na bloncky s veľkými kozami? Prečo nie som aj ja taká? Pýtala sa dookola sama seba v duchu.
, , A ty, Eva, nabudúce sa vyzleč, keď sa budeš ráno sprchovať." poznamenala učiteľka. Trieda sa pustila do smiechu a Jakub sa pridal k nim. Už pochopila, prečo si k nej nesadol...
-----
6. novembra 2008 – Štvrtok
Dnes ráno sa mi prisnil sen, že som sa bozkávala s chalanom na lúke, bolo to taaaak romantické . No potom ma zobudila mama..
Avšak v škole... Wow, ale... Úplne navlas rovnaký chalan ako v mojom sne dnes prišiel do školy, ale sadol si vedľa Júlie. Ja tomu neverím, aká smola... Prečo všetci chalani letia len na také baby? :ˇ( Konečne sa mi mohol splniť aspoň jeden sen, ale blbý Lukáš mi to prekazil. Teraz sedím s ním, lebo ráno zaspal a Jakub si sadol na jeho miesto. Síce Lukáš nie je najškaredší, a aspoň konečne nesedím sama, ale Jakub je 100x krajší! Musím ho mať a bodka! Mimochodom, ráno pršalo, tak si dávam svoje predsavzatie. Hmmm...
Celý deň som nad tým rozmýšľala, a... už len ten samotný sen naznačuje, že by som si mala nájsť chalana. Takže.. Do Vianoc sa musím dať dokopy s
Jakubom! Nech sa deje, čo sa deje. A bodka! Koniec.

Eva tomu síce sama neverila, ale napísala to... Možno... , , Možno sa stane vedecký zázrak! Narastú mi kozy, vlasy mi zblonďavejú a vyrovnajú sa! On sa do mňa bezhlavo zaľúbi, v zime bude 25°C a lúka bude rozkvitnutá! “ Ironicky poznamenala a ľahla si do postele. Denník schovala na svoje miesto pod podušku. Opäť začala rozmýšľať nad svojím snom. Rozmýšľala nad nápisom v kôre stromu, pod ktorým tí dvaja sedeli. TE... Eva a.. Jakub Tomašovič. T! Ha! Ale.. Jedno je meno a druhé priezvisko. Eva Fáberová. T a F... F je predsa podobné E-čku. Možno som zle videla... No bože, jedna palička hore-dole...
Eva ešte chvíľku rozmýšľala nad tým nápisom, vymýšľala všetky moźné kombinácie, len aby sa dostala ku kombinácii Jakub Tomašović a Eva Fáberová a potom zhasla. Nachvíľu sa zahľadela do modrých fosforových hviezd, čo zdobili strop jej izby a zaželala si, nech sa jej sníva aj dnes taký krásny sen. Chcela vedieť, ako to bude pokračovať.
Zaspala...

pokračovanie 6. novembra 2009!

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu