Moj dennik z USA - 2.10.2010 (den 10) - Slobodomurarsky ritual

Dnesny den je jeden z tych, na ktore asi nikdy vo svojom zivote nezabudnem.

Rano - 2. oktober
Cele sa to zacalo uz o piatej rano. Karen ma zobudila volanim spoza dveri (tak ako takmer kazde rano), ze uz je nacase vstat. Odchadzali sme o 06:00, vonku bola este tma. Ranajky boli tradicne americke, cheesburger vo fastfoode zvanom Carl`s Jr.

Nevedel som, kam presne ideme, ale bolo mi zname, ze ta ideme kvoli mne. Pred dvoma tyzdnami som totizto vyplnil prihlasku, ze sa chcem pridat do "klubu" zvaneho DeMolay. Myslel som si, ze je to obycajny klub, kde decka hraju sport, a kde si najdem lahko priatelov. Dnes som mal ist na stretnutie do ich hlavnej ustredne a ako novacik ma mali oboznamit s tym, ako to u nich chodi. Mal som takmer pravdu, az na par malickosti...

Oakland - 2. oktober
Do Oaklandu sme dorazili po dvoch hodinach cesty. Zaparkovali sme pred budovou trochu pripominajucou zamok.
Scottish Rite Center, Oakland

Interier budovy ma ocaril. Starodavny dreveny nabytok, klenby s dekorativnymi motivmi a roznymi symbolmi, vsadepritomny cerveny koberec... A ta vona! Vonalo to tam po voskovych svieckach, ako Vianoce. Bolo tam vela ludi, vsetci obleceni slavnostne, muzi v ciernych oblekoch, zeny v satach, ich synovia vo frakoch s peknymi kravatami. Vsetci vyzerali "fancy", moderne, jednoducho pekne. Az na mna...
V kockovanej koseli so zltou kravatou a kovbojskym klobukom (zakryvajucim moje strapate vlasy) som tam dost vynikol. Citil som sa ako keby som bol v Narodnom divadle... v teplakoch. A nech! Nech vedia, ze som zo Slovenska .

Najskor som spolu s asi dvoma tuctami chlapcov siel do malej miestnosti. Ich vek sa mohol pohybovat od 11 do 19 rokov. Vsetci mali, samozrejme, krajsie kosele a dlhsie kravaty ako som mal ja. Do miesnosti vosiel postarsi pan v zvlastnych satach a zacal nam vysvetlovat, co sa bude diat. Neveril som vlastnym usiam.
Niektori muzi tu nosili aj taketo roby. Stvorec s trojuholnikom vovnutri na obleku muza napravo mi pripomnal logo Slovenskej posty . Bolo tu vela podobnych "postarov".

Ceremonia - 2. oktober
Usporiadali nas do dvoch radov podla vysky. Ja som niekde v strede, co mi uplne vyhovovalo, pretoze na mna aspon nebude zizat tolko ludi, kolko na tych krajnych (v to som dufal). Zaviedli nas pred velke drevene dvere, vchod o velkej miesnosti, ktora mi pripomanala salu Slovenskeho Narodneho Divadla. Znova sa citim ako v Narodnom. V teplakoch. Predvadzajuc ceremoniu, ktoru sleduje circa 250 ludi. Ale nepredbiehajme.

Stali sme ta v ocakavani so zatajenym dychom, za dverami sa ozyvala klavirna hudba. Cela ta situacia mi dosla dost teatralna. Dvere sa otvorili a za nimi stali dvaja mozno 17-rocni chalani. Jeden z nich na nas vaznym hlasom prehovoril:

,,Chcete naozaj vojst?
,,Ano chceme!”, znela nasa odpoved, ktoru nam sepkali.
,,Prehlasujete, ze mate ciste umysly a blablabla?” (pocnuc od tejto repliky, vzdy ked niekto otvoril usta, tak ich nezavrel pocas nasledujucich dvoch minut. Minimalne! Blablaa nahradzaju to, co si moja pamat odmietla zapamatat)
,,Ano prehlasujeme!”
,,A slubujete, ze blabla...blaa....
,,Ano slubujeme!” zakrical jeden chlapec predcasne .
,,Eh..blablaaaa..la.........”
,,Ano slubujeme!”
,,Tak teda mozte vojst!”Klavirna hudba sa zmenila na skladbu, ktoru by som nazval ako z “definitivnej romance”. Bola v tom stipka romantiky, zufalstva, konfliktu a jednoducho si tu skladbu viem predstavit na konci dramatickej romance v momente, ked sa dej rozuzluje. Ak nahodou viete, o ktorej skladbe hovorim, tak mi dajte jej nazov, dobre sa pocuvala.

Vosli sme teda do miestnosti, na ktorej druhom konci, priblizne pod oponou stali 4 zlate stolicky, dve velke a dve mensie po bokoch. Domyslel som si, ze tam sedeli najvyssi funkcionari. Medzi nami a koncom miestnosti bol nieco ako oltar s Biblou a pred oltarom bolo v polkruhu rozostavenych 7 sltpov, na vrcholoch ktorych boli sviecky s umelym svetlom.

Nepresli sme ani 10 metrov a uz nas pristavil dalsi mlady muz: ,,Blablabla, lalaa, bla.”
“Kral”, alebo najvyssi funkcionar sediaci na najvyssej stolicke na druhom konci sa po kazdej podobnej reci od mladeho muza (vzdy ineho) postavil a povedal: ,,A teraz vas bude sprevadzat ten-a-ten na zapad/vychod/sever/juh.” Takto sme si spravili asi dve kolecka cez celu miestnost, pricom pri kazdom zastaveni nam mladi muzi hovorili o tom, ake su prikazania ich bratstva (bratstva, takze to nie je klub, ako som si myslel, ale nejake bratstvo. To znie bratsky, tajomne a pofiderne). V skratke to bolo nieco o tom, ze mame milovat svojich rodicov, vazit si posvatne veci, kamaratstvo, cistotu, tolerovat a respektovat ostatnych...

Povedali nam, ze respektuju nase viery, akekolvek su, a potom nam prikazali klaknut si pred oltar, predni dvaja sa dotkli pravou rukou Biblie a ti ostatni sa dotkli pravou rukou ramena toho pred nami. A opakovali sme prisahu. Dlhu prisahu. Trvalo to aj 10 minut, ale verte mi, kebyze klacite na kolenach, tak vam to pride ako hodina. Moje opakovanie bolo vacsinou v zmysle:
Moje usi poculi: ,,Svara vara klara bavava”
Ja som zopakoval: ,,Varsa bara kara vavava”
Esteze to s nami opakovali aj vsetci v miestnosti, takze moj tlmeny hlas nikto nepocul. Potom sme sa postavili a vsetci do radu sme pobozkali Bibliu, Rozmyslal som, co by spravili, kebyze mam herpes, ale oni to maju dobre premyslene. Po kazdom bozku pretocili list na dalsiu stranu. Ja som mal stranu 625. (Toleruju nasu vieru ale ziadaju nas, aby sme bozkali Bibliu, to mi prislo zvlastne.)

Po kratkej prestavke sme sa opat vratili do miestnosti a opat sme sa popromenadovali po miestnosti, nic som im nerozumel, co nam hovorili (uz som bol unaveny, len som chodil za tym, co stal predo mnou, nedokazal som dalej rozmyslat). Potom sme sa postavili znova pred oltar a pred nami stal dalsi mlady muz, tento raz s vankusikom, na ktorej bola maketa koruny. Ako som spomenul pri opise miestnosti, pred oltarom stalo 7 asi meter vysokych stlpov s blikajucimi svieckami. Kazdy stlp predstavoval jedno prikazanie ich bratstva. Hovorilo k nam dokopy 7 mladych muzov, po kazdom ich prejave vzdy zavesili farebny kamienok na korunu a nosic koruny sa nasledne presunul k dalsiemu pilieru.

Potom pred nas prisiel “kral” a povedal nieco v zmysle, ze si je isty, ze by sme tuto symbolicku korunu urcite vsetci s radi nosili. Hah . Ale myslienky to boli pekne... Vsetko to bolo take symbolicke a hlbsie. Zagratuloval nam, ze sme sa prave stali ich bratmi, klavir zmenil po polhodine pesnicku z Definitivnej romanci na soundtrack Foresta Gumpa, a vsetci nam zacali tlieskat.

Konecne sme si mohli sadnut, ale nie na dlho. Prisiel este jeden chlapik v obleku, priniesol zopar tuctov ruzi, bielych a cervenych, rozlozil ich na oltar a my sme boli opat predvolani.
Mal velmi pekny prejav. Rozpraval o tom, ake dolezite su v nasich zivotoch matky, ze nas mesiace nosili pod svojim srdcom, darovali nam zivot, s laskou sa o nas starali a staraju... Uz si nepatam, co vsetko povedal, ale bolo to srdcervuce. Az mi skoro slzicka vypadla.

A potom nas poziadal, aby sme si vybrali ruzu, cervenu, ak nasa mama este stale zije, a bielu, ak uz nie je medzi nami. Vsetci si vybrali cervenu. Az na jedneho chlapca. Prislo mi ho velmi luto. Videl som, ako pevne drzal svoju ruzu a ako k nej privonal... Akoby privonal k svojej mame, ktoru objima. Moja mama bola tiez daleko. Ale nie az tak. “Len” niekolko tisic kilometrov. Bolo mi tam za nou smutno.

Aj by som jej tu ruzu daroval, tak, ako som to uz predtym spravil nespocetnekrat. Dnes som vsak nemohol. Chcel som si ju nechat vo svojej izbe, ked sa vratim domov, aby mi pripominala mamu. Lenze ked som sa vratil z ceremonie, videl som, ako sa Karen pozera na moju ruzu. A ja nic. Nedaroval som jej ju. Mozno to odo mna bolo skarede a necitlive, ale ja som to tak nepocitoval. Je sice moja hostovska mama. Ale nie je to moja mama. Mama je len jedna. A ta ruza bola urcena pre nu, i ked je tak daleko. Aj tak tu ruzu dali do kufra auta, ked som odisiel z vecere naspat do loze (divadelnej miesnosti) a nechali ju tam az pokym sme sa nevratili domov. Zvadla. Nevratili mi ju. A Karen bola mozno trochu sklamana.

Asi nie som najlepsi hostovsky syn. Ale cely dnesny den i ceremonial boli o symboloch. Symboly boli vsade. A ta ruza symbolizovala lasku mojej matky.

Nevadi, este stale si vsak pamatam jej vonu, s kazdym nadychom. Ked sa vratim naspat, dostane odo mna veeelku kyticu.

<< Predosly den Nasledujuci den>>

O tom, co vlastne DeMolay je, som sa dozvedel az vecer na Wikipedii. Je to brastvo mladych chlapcov, od 11 do 21 rokov, financovane slobodomurarmi. Kazda skupina (aktivna vo svojom regione) ma vlastny rozpocet, ktory moze vyuzit na svoje aktivity ako len chce. Vacsinou organizuju sportove akcie, paintball, kajakovanie a podobne aktivity. Je to akasi liahen buducich slobodomurarov.

Môj blog funguje od 1.12.2010 na novej adrese, » murcatko.tumblr.com!

 Blog

45 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu