A tak pri fontáne na námestí nebol nikto okrem pána v čiernom obleku s bielym klobúkom a P., ktorý si sadol niekoľko lavičiek od neho. Nedalo by sa povedať, že by sedel presne oproti nemu, ale taktiež to nebolo ani blízko pána v klobúku - P. si chcel iba nerušene čítať knihu bez toho, aby toho pána urazil.
P. sa oprel o chladné operadlo lavičky a otvoril titulnú stranu knihy, ktorú si niekoľko dní dozadu požičal v knižnici. Letmo pomyslel na pána sediaceho obďaleč, na jeho zanedbaný oblek s pokrčenými rukávmi a klobúk, ktorý v kombinácii s jeho oblečením pôsobil bizarne. Iba kožené topánky, na ktoré úkosom ponad knihu dovidel bez zdvihnutia hlavy, pôsobili rezko. Otočil stranu a ponoril sa do čítania prvej kapitoly, Ľahké bremeno.
Aj pána v klobúku na moment zaujal jeho nový spoločník sediaci na lavičke, na ktorej sa ešte pred desiatimi minútami chvíľu vyhrievala čierna mačka. Pri pohľade na koženú väzbu knihy v rukách mládenca si predstavil honosnú knižnicu vo veľkom dome, v ktorom určite mladý muž býva so svojou ženou. Aj on zvykol mať kedysi veľkú knižnicu a ženu, s ktorou každú nedeľu sedával na námestí pri fontáne. No odkedy jeho manželka zomrela, chodí k fontáne sám, pravdepodobne iba zo zvyku.
Z kamenného husieho zobáka dopadal do fontány monotónny prúd vody, ktorého šumenie vyčistilo P. myseľ, a tak nerušene prečítal už 27 strán. Pri pohľade na toto číslo sa P. potešil zo svojho výkonu a pretočil stranu (v skutočnosti prečítal iba 19 strán textu). Vtom sa slnko po dlhom čase konečne predralo cez potrhané tmavé oblaky a ostro zasvietilo na stranu 28, čím sa čítanie pre P. stalo bolestivým. Pokračoval však v čítaní, i napriek tomu, že ho už po niekoľkých sekundách začali štípať oči. Kombinácia dočasného diskomfortu a nudného dialógu spôsobili, že P. stratil sústredenie, čo si uvedomil, keď tú istú vetu prečítal niekoľkokrát po sebe. „Ale to, čo robí Marianna, predsa vôbec nie je dôležité!" zakričal, nervózne klopkajúc nohou o podlahu.“ Na svoje prekvapenie zistil, že bez rozmýšľania, a teda úplne zbytočne, prečítal celý posledný odstavec. Rozhodol sa teda prečítať ho odznova, slnečné lúče sa stále pálivo odrážali od papiera.
Pán v klobúku stále sedel na lavičke pri fontáne a pohrával sa s myšlienkou, že svojho spoločníka ponúkne cigaretou. Všimol si, že už dlhšiu chvíľu mladý muž nepretočil stranu, ba čo viac, nepohol pohľadom z toho istého miesta v knihe. Vedel, že o chvíľu zavrie knihu - v tom prípade si chcel k nemu prisadnúť a nadviazať rozhovor - vzrástol však v ňom záujem, keď si všimol, že chlapec plače. Postavil sa a s rukou na tabatierke vo svojom vrecku sa vydal k nemu.
V P. rástli hnev a frustrácia, keď uvážil, že kniha je nudná a čím viac sa snažil sústrediť, tým ťažšie sa mu čítalo. Keď si uvedomil, že sa mu po líci kotúľa slza, utrel si ju do rukáva a zatvoril knihu. Rozhodol sa, že ju už nikdy neotvorí, ba čo viac, hneď na druhý deň ju pôjde vrátiť do knižnice - jeho priateľka musí byť buď ľahkomyseľný, alebo neskúsený čitateľ, ak sa jej kniha páčila. Sklamaný touto pohnútkou, zdvihol sa z lavičky a vydal sa na cestu do kiosku, dostal totiž chuť na cigaretu. Vtom sa pred ním zjavil pán v klobúku a so skúmajúcim pohľadom sa ho so slabým hlasom spýtal: „Je všetko v poriadku?“
P. mu zaskočene odvetil: „Áno, to iba slnko...“ Potom odišiel a prúd fontány zastal.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
duch224
25. 8.augusta 2012 15:50
peknee
2
Neznášam, keď sa takto nvm sústrediť na čítanie a žiaľ, často sa mi to stáva! Napíšte mi tu niekto, že čo robiť!
Napíš svoj komentár