, , Počkaj chvíľu! “ zvolalo naňho dievča a podávalo mu ruku.
, , Musím ísť, zbohom...“ odmietol ju touto hlúpou frázou, ktorú v poslednej dobe používal čoraz častejšie. Neustále sa s niekým lúčil, akoby mal odísť niekam ďaleko, navždy. A on aj odišiel, z ich sŕdc. Už ich to prestalo baviť s priateľom, ktorý sa lúčil práve vtedy, keď ho potrebovali.
, , Prosím, neodchádzaj...“ povedala potichu. Bol to len tichý výkrik do prázdnoty. Jeho prázdnoty.
Preliezol nízky kamenný múrik, ktorý ho delil od slobody, slobody tej bubliny lží, do ktorej sa tak rád uzatváral. Vydal sa smerom domov, čo najďalej od pravdy, ktorá ho prenasledovala. Poslednýkrát sa obzrel a zbadal ju tam, za železnou bránou, ako naňho hľadí pohľadom, ktorý hovoril viac než slová. Toľko smútku, sklamania a ľútosti v jednom pohľade...
On však šiel ďalej, nechcel, aby ho zastihla. Vonku bolo chladno, studený vietor prefukoval na jeho teplé telo a spôsoboval mu zimomriavky, ochladzoval jeho srdce. Ľutoval, že si so sebou nezobral aj sveter.
Prišiel na neďalekú zastávku, sadol si a čakal na autobus. Mal prísť o hodinu.
Bola mu čoraz väčšia zima. Až teraz si všimol, ako veľmi sa zmenilo počasie. Tá čistá, bledomodrá obloha sa premenila na šedú, takmer bezfarebnú. Ľadový vietor fúkal čoraz silnejšie...
Ešte 40 minút. Začal nad sebou rozmýšľať. Snáď tým zabije čas a nebude toľko myslieť na to, aká mu je zima. Utápal sa teda ďalšími klamstvami o tom, že jeho konanie je správne. Tento prostoduchý prúd myšlienok trval sotva 5 minút, na viac sa nezmohol.
Začal teda počítať do 2000. Kým dopočíta, autobus je tu. 1, 2, 3, 4, 5... Úplne sa triasol.
343, 344, 345... Zrazu sa tam objavila ona, sadla si vedľa neho a tuho ho objala.
Konečne zacítil teplo, ktoré tak potreboval. Už si ani nespomínal, kedy sa naposledy objali. Rozbúšilo to jeho srdce. Odrazu mu bolo teplejšie, zdalo sa, že aj vietor prestal fúkať, obloha nadobúdala farbu.
Presvedčila ho, aby sa vrátili naspäť a on bol rád, že prišla za ním. Uvedomoval si, že ho tam čaká pravda, ale nebál sa jej, pretože ona je s ním. Ona je pravda. Taká krásna a úprimná. Láska. Láska skutočného priateľa. Zahriala ho vtedy a rozbúšila jeho chladné srdce. A on jej bol vďačný.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
2
bubliny lží, do ktorej sa tak rád uzatváral..., wow, krasne.
mas moj uprimny obdiv
mas moj uprimny obdiv
Napíš svoj komentár
//to co som ti napisal minule sa mi enchce prepisovat //