Vonku už bolo vidno a vo vzduchu sa vznášala jemná hmla. Väčšina detí už bola v škole, niektoré ulice na sídlisku boli takmer prázdne, okrem utíchajúceho množstva áut po rannej špičke a ľudí kráčajúcimi za svojimi záležitosťami. Vnímal som to však len ako pohľadnicu ku hudbe ktorú som mal na ušiach, len kúsky pohľadov, letmé obzretia na prechodov, pretože aj keď som kráčal v svojom tele, mysľou som bol niekde inde. Jediné čo som cítil boli zimomriavky, hnutie v hrudi, a slzy na očiach.

Klavír hral dookola melódiu, a stále a znovu tú istú melódiu, pri ktorej som prežíval jeden z najkrajších momentov v mojom živote.
Zas a zas som si púšťal, kráčal pomaly cez hmlu akoby na čase vôbec nezáležalo. Hudba vyrástla do obrovských rozmerov a mne sa pri pamiatke na dve ležiace telá pokropili oči. Radosť sa mi miešala s neskutočným smútkom, krása života mi predostierala pred oči dávne minulosti, momenty ktoré som s ňou zažil, a tak veril. Tak veril. V nás dvoch. Kráčal som čoraz pomalšie, aby som zastavil chôdzu. Chcel som jej povedať, čo cítim, ako sme sa túlali a nedošli do školy, ako som sa ju snažil naskicovať, ako sme sa maznali u nás na posteli, ako sa smiala, ako som ju pohľadom jedol, ako sme sedeli v knižnici, a dali sa zase dokopy, ako stála cela zaplakaná na chodbe na poschodí pri zabradlí, a neskutočne ma potrebovala, aký mala pohľad keď mi podávala list pri zabradlí oproti, ako ma neznášala keď som zmeškal stretnutie o piatej, ako som jej ohrieval svojim dychom ruky, lenže nemal som slová, ani nikoho, komu by som to povedal..

To obrovské šťastie zo zámrutku vo mne kvitlo, vyrastalo s hudbou, a sám som kráčal do stratena.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár