Nechcem zabudnúť na hodiny bdenia, rehotu, a občas za kúsok spánku, sediac alebo ležiac pokrútený a dolámaný v autobuse, so sluchátkami na ušiach alebo bez nich, na pocit neskutočného pohodlia a harmónie ale často aj neznesiteľnej únavy, takmer roztrhanej bránice, ten moment, ako som sedel na sedadle, a zistil, že som poprvýkrát v živote vo Francúzsku, ako keby som sa bál, že existuje len v knihách, na obrazovke, alebo na fotkách. Vznietilo sa to vo mne a mal som obrovskú chuť kričať, držať niekoho za ruku, stláčať ju a šialene sa tešiť, že nakoniec som naozaj, ale naozaj en France.
Hotel Grillon na rohu ulice a jeho maličký vestibul s kópiou Picassovho obrazu. Pomalý výťah ktorý mi rozprával o tom, aké hlúpe je sa ponáhľat a nespomaliť, trochu sa zamyslieť, v tichu jeho jemnej konštrukcie. Strmé schody s dreveným vyrezávaným zábradlím, intímna atmosféra tenkých chodbičiek, náhodné stretnutia s Francúzmi na pri schodoch a vo vestibule. Nepasujúce červené dvere do izieb, ktoré prepúšťali zo svojho súkromia pásik svetla. Otvorili sme svoju izbu, a našli sme tam drevenú podlahu s trčiacimi klincami, ideálne mäkké postele, dve okná a dvere na balkón do rušnej ulice, ktorá sa cez noc takmer úplne vyprázdnila, ale nestíchla, žila naďalej svojím nočným životom, aby sa skoro ráno zase inšpirujúco naplnila davmi ľudí, obchodíkmi so zeleninou, pouličnými predavačmi, ale aj žobrákmi. Tvar izby, ako okusaný kus syra, vo mne vyvolával tie pocit, že takto je to v poriadku, unesený z celého priestoru som v mysli skákal po posteli a zároveň stál na balkóne cele hodiny, pozoroval jednú jedinú ulicu, a skicoval do čierneho skicára. Prostredie nebolo luxusné, a preto si neviem predstaviť, aký by som bol unesený z päť hviezdičkového hotela. Bohémsky, pretože viem že viacej záleží na veciach ako je život sám ako na poriadku a sterilnej čistote. Bosý, alebo len v ponožkách ako doma som si užíval priestor, alebo prvýkrát v živote bez nohavíc a ponožiek vo výťahu.
Croissanty, káva, kaviareň, kde som uvidel ju. Prišla so svojou priateľkou, avšak už pre nich nebolo miesto na sedenie. Je suis desole... Nakoniec si našli miesto pri stole hneď naľavo vedľa mňa, keď som obrátil hlavu na tú stranu, uvidel som jej francúzske čierne vlasy, úsmev, tmavé oči, sivý rolák, a viem, že nie som schopný ju opísať dokonale, do každého detailu, ale nikdy nezabudnem na to, ako som tam sedel, snažil sa nepozerať sa stále na ľavú stranu, rozprával sa s J o Hvoreckom, Bratislave, Paríži, na ten nesmierny príval energie a šťastia, ktorý ma zaplavil, pijúc kávu, ako som krásne sníval o svojej budúcnosti, koval si plány, a vedel že to dosiahnem, pretože chcem. Ak človek niečo chce, a chce to tak silno, tak obrovsky, tak jasne, tak čisto, ako ja vtedy, určite to dosiahne. Notre Dame de Strasbourg a večer s J, keď sme stáli pod prednou stranou tejto slovami nedosiahnuteľnej krásy, veľkoleposti, mohutnosti, ktorá pretrváva po celé tie stáročia priamo tam, uprostred námestia, iný večer miesta s mladými Francúzmi spievajúcimi a bežiacimi s rukami spolu, dokola v kruhu. V ten večer sme tam však stáli, hlavu som mal úplne naklonenú, až som takmer padal dozadu, nerozmýšľal som, a len sa snažil pochopiť tú výšku, ten pocit, že každú chvíľu sa to na mňa zrúti, a zároveň mi to bolo totálne jedno. Cítil som sa maličký, ale zároveň som sa prstom dotkol vrchola. Vanitas vanitatum. Chceli sme sa vrátiť po papiere, pero a skicár, stále sme išli rovno, okolo steny s bielou tvárou, ktorá tam aj bola, aj zároveň nebola. Nemal som žiadne obavy, že sa stratíme, že zmeškáme, žiadne starosti, nemal som v hlave nič okrem toho pocitu, ktorý vo mne rástol celý čas. Že všetko je tak, ako má byť.
Skicovanie v noci na studenom balkóne s Edith Piaf, nočné navštevovanie izieb, zapchatý záchod, zapchatá sprcha, Oci rozložený na posteli, logo s cvrčekom a 100 výrokov.
Deň v parlamente a nervozita, ako som sedel pred všetkými vo svetle reflektorov, prežíval svoju agorafobickú dennú moru, snažil sa prekladať z troch jazykov, trápny obed a nechuť do jedla, obrovská budova parlamentu, chlpatý Bulhar, zmiešané pocity zo skutočnosti,že sme jediní, kto bol oblečený slávnostne, ideme stále dokola, rozhovor s neznámym európskym politikom:
- Merci
- Merci aussi.
- Vous parlez francais?
...
Navždy budem ľutovať, že som sa ho dodatočne nespýtal, čo presne mi pochválil, či to bola naozaj prononcation, ale poďakoval a odišiel.
Keby som neprišiel, ale rozhodol sa pre Bratislavu, neuvidel by som malé francúzske vydanie Malého Princa, nekúpil by som ho, neuvidel by som to množstvo komiksov v obchodoch, nestal by som sa na pár hodín reporterom, neurobil by som najlepšie pšeničky, aké som kedy urobil, nemal by som kontakt na Michaela, neobzrel by som sa za tou mladou francúzkou, ktorá sa za mnou tiež obzrela, a vo mne niečo rozkvitlo, s pohľadnicou v ruke, ten černoch by mi nepodal tú minerálku - c´est bon pour santé.. Keby som nestretol S, nebežal by som s ňou na poslednú chvíľu kúpiť si komiks Heroes, tak by som neuvidel tú mladú ženu, ktorá plakala, a vyzerala tak skormútene. Preboha ona plače, chcem jej pomôcť... A keď sme bežali naspäť, scéna z filmu mi pohladila moje srdce. Prešla okolo nás, v náručí so svojim priateľom, ktorý ju objímal. Ešte jedna vec však mala byť urobená, aby všetko pasovalo, aby bol vesmír vyrovnaný. Minerálku, ktorú som dostal, som dal jednému žobrákovi, na rohu ulice neďaleko hotela.
A ten život, ktorý bol taký krásny a harmonický, plynie aj bezo mňa, ďalej.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lataklak
28. 9.sept. 2008 20:07
Gratulujem Marek k tomu dokonalemu obrazu nasho vyletu fakt super a viem ze ta aj tak najviac tesia tie psenicky
2
úžasné..proste úžasné! nádherne si všetko opísal, tak detailne a precítene.. až mi bude smutno za tým časom, tak mi stačí prečítať si toto a viac nebudem potrebovať....
Napíš svoj komentár