Sedím vo vlaku príjemne potešená, že môj spolucestujúci, ktorý sedel pri okne ( a ja pri uličke ) sa takmer úspešne pri vystupovaní pokúsil nezobudiť ma, keď som mala nohy zase niekde v ceste a bola som vcelku tuho zadriemaná. Ohľaduplní ľudia ešte existujú. Netipla by som to na neho. Vyzeral ako potlačene agresívny chlap vracajúci sa z práce s očakávaním večere studenej.
Črty si človek nevyberie. Vlastne na obrovskú časť svojej stavby vôbec nemá vplyv. Plynule mi myseľ prebieha k tej ochotnej predavačke v značkovej pančuškárni, kde som snáď pred polrokom váhala nad jedným odvážnejším modelom. Mala asi 35, fajn žena, trocha nesúrodé črty tváre.
"To nemyslíte vážne - mne sa tento druh tak páči! Mať nohy ako vy, okamžite by som ich nosila. A ešte ste aj dosť mladá, vy si ich predsa môžete dovoliť."
"Tak si teda vezmem aj tieto. Na skúšku."
Myslím na to, ako je jej ženská stránka nespokojná v tele, ktoré obdržala. A ako sa rozhodla radšej potlačiť túžby, ktoré by zrejme viedli k nie úplne estetickým výsledkom a namiesto toho nosiť veci, ktoré sa jej nie úplne páčia, ale hodia sa telu, ktoré obýva. Že sa vôbec dá ( a ako často ) nebyť stotožnený s tým, cez čo máme pôsobiť. Prah, cez ktorý jednoducho neprejdeme.
Starej mame to už veľmi nejde. Vysychajú jej mazivá, sušia sa bunky, odumierajú prepojenia, chradne mozog, ktorý to celé riadi.l. Výrazne sa jej obmedzila slovná zásoba. "Vieš... ty, mne to vôbec nepríde na jazyk." Hlavne podstatné mená. Ale vzhľadom ku kontextu som našťastie schopná takmer vždy na prvý raz trafiť, o čom práve hovorí. A ja vidím, že ona ten pojem, čo chce pomenovať v hlave vidí, ona vie čo myslí, len jej to nepríde do pusy. Funkčný software v korodovanom, zanesenom, zničenom, dožívajúcom tele. Myseľ by v pohode pokračovala, aj to telo by vlastne ešte veľa vydržalo, ale bez základnej dosky...
Častejšie ako inokedy rozmýšľam, kto sa na mňa cez tie telá vlastne pozerá. Človek s okom nakrivo ešte nemusí byť pokrivený v činoch, ako jej sused, ktorý ma rovnako ako všetky ostatné babky z dvora chcel pozdraviť, keď som k nej prišla na prázdniny, no ja som sa toho strigôňa tak bála. Myseľ sa prispôsobí a pôsobí aj cez deformáciu. Zvonku však vidno iba tú, my odpovedáme deformácii, a nie mysli... Ktovie, aké by to bolo bez zraku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár