Funfikcija

Poď.
Poď!
Pôjdeme niekam dnu. Síce je tu sneh, ale je trochu zima.
Vojdeme do haly tejto vilky, pozri, jej obyvatelia práve štartujú autom preč.

Fajn. Pekný svetlý priestor. Otvor zatiaľ okno, nech máme trochu mraziva, kým pre teba nájdem v kabelke skalpel. Koža vyzerá zaujímavejšie, keď je pokrytá zimomriavkami. Budeš asistent. Dnes mi jeden človek, pred ktorým som stála celkom asi 10 sekúnd povedal, aké mám pekné zapínanie na kabáte - veril by si, že takéto veci si ľudia všímajú?
No. Nech sa páči. Aj ty si daj dole vetrovku, budeš mať v rukách väčší cit.

Tu začni -prikladám si prst na koniec kľúčnej kosti. Mám to tmavé tričko iba na jedno rameno a padavý bledý sveter. Vlasy odhrň tie ušmyknúť nechcem! Vieš čo, dám si to radšej dole, nech sa tomu nemusíme obšírne vyhýbať. Takže tu -opakujem ti miesto. Potiahneš spodom pozdĺž kosti. Fossa jugularis nech zostane nedotknutá, chcem ju zachovať, táto má krásny tvar. Obídeš ju a povedieš rez symetricky popod pravú kľúčnu kosť a na jej konci zastaneš. Urobíme také véčko.

Netvár sa takto! Viem, tvoj ambivalentný postoj ku krvi. V tomto prípade tá nevoľná časť, pravda? Pripomenulo mi situáciu, ako si ležal na lôžku pri odbere krvi, sedela som ti tam tiež- pri hlave, a niečo na žiadosť rozprávala na rozptýlenie, kým ti ju brali. Skúmal si ma odspodu a začudovane prerušil:
"Ty máš ale skurvene dlhé mihalnice!"
Neviem, čo mám v takýchto situáciach povedať. Vždy ma nesmierne poteší, keď vedia ľudia nachádzať dovtedy nepovšimnuté aspekty aj na starších hračkách.

Žiadna tiecť nebude, dobre? Odmyslíme si ju. Bude len čisto čerstvo narezaná koža a pod ňou svaly, nižšie pár buniek tuku. Žiadne jatky. Tak začni. Á, krása. Zdvíham bradu dohora, aby si jasne videl línie. Výborne.
Teraz chyť ten narezaný cíp a prevleč mi ho cez hlavu. Zvlečieme kožu aj s dotykovými receptoríkmi a dáme bokom. Viem, veď môžeš narezať aj inde, ale mne sa páčil iba tento rez, chcela som sa naň zosústrediť. Zvyšok je nutnosťou. Aj teba takto vyzlečieme, chceš?

Teraz nechcem masky, hovorím ti, ako sedíme zvlečení na dlážke vilovej haly. Dve kôpky kože sú zložené po tvojej ľavej ruke, ja sedím napravo. Načahujem sa cez teba keď mám chuť ich pohladkať, aby sa cítili tiež príjemne. Tak zlato sa zachvejú pri slasti dotyku.
Rada ju pestujem - verziu pre svet. Ale nemám celý čas chuť byť v nej, vieš? Je môj nástroj a som na ňu hrdá, keď sa mi s ňou niečo podarí. Potrebujem, aby robila pokroky. Keď som v nej, sledujem ju -čo jej nejde, čomu by sa venovať nemala a usmerňujem ju. Teraz som ju prihlásila opäť na ďalšie kurzy, dobre sa do toho dostáva, je šikovná keď chce. Som rada, že prostredníctvom nej som prítomná všade kde treba. Ale najlepšie, najlepšie je, že mňa samú nevidno. Kedykoľvek kedy nechcem, som schovaná, som sebou a som sama so sebou.
Je fajn, keď ma takto držíš okolo pása. Tá rovná stena pre rovné chrbty, ktorými sme opretí, tiež.
Aký si červený, smejem sa ti červená. A máš fakt pekné stehno. Keď sa vrátia tí majitelia, pôjdeme, dobre?

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu