Život píše zvláštne scenáre alebo ako sa to celé skomplikovalo

Po tom piatku, ktorý som strávila v Charlieho náruči som úplne vyrovnane prišla na intrák. S úsmevom na tvári som sa chystala ponoriť do učenia a horlivo som očakávala príchod spolubývajúcej. To som ešte netušila ako sa všetko skomplikuje.... O niekoľko minút sa pri mne zastavil on. Volajme ho Ryan. Poznáte to? Keď niekoho zbadáte a viete, že to bude problém? Že nič už nebude ako bolo a bublina naivných predstáv sa rozplynie? To presne som pocítila, keď som zbadala šibalský úsmev, ktorým si bral ibalgin pre spolubývajúceho. 

Tak to chodí. O niekoľko správ neskôr som sa usmiala na monitor. Pane Bože, toto nie! Ja nechcem, nemôžem.... 

Poviem len toľko že u nás sedel do 2 ráno. Naučila som sa prd. Na druhý deň som bola uňho. Niekoľkokrát. Ako je možné, že som sa s ním rozprávala o všetkom? A že som sa smiala. Smiala som sa schuti. Vtipný. milý. To zaváňa vždy problémom. 

Charlie sa naozval. Ani ten deň, ani nasledujúci. A mne to bolo jedno. 

Zo stresu som plakala a on sa o štvrtej dostavil. Môj plač zosilnel, úplne som sa zosypala. Držal ma a utešoval. Pobozkal ma na čelo. "To zvládneš maličká, no tak moja, neplač a ukľudni sa." A ja som plakala a plakala. Slzy odmývali všetky problémy. Zážitky z predošlého vzťahu, všetko krásne čo sme zažili. Spomienky mi behali mysľou ako film. Charlie. Nikdy som sa necítila takto. Prečo? Trvá to predsa mesiace. Jemne mi pobozkal vlasy a nepustil ma. Aj napriek červenému nosu a vyplakaným očiam sa usmieval. 

Nepáči sa mi to. Nepáči sa mi ako reagujem. Nepáči sa mi ako to ide. Nepáči sa mi kam to smeruje. Nie som pripravená, nedokážem to. Môj život bol pokojný asi týždeň. Asi nemám nárok na pokoj a bezmyšlienkovité noci. Nemám nárok oddýchnuť si. A tak, s vedomím, že sa vrátim naspäť a s klamlivou predstavou, že si budem držať odstup a predstierať, že mi tento muž nepopletie hlavu idem spať. 

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu