Veľmi sa nám do vody nechcelo, tak sme si ľahli na deky a opaľovali sa. Po chvíli moju pozornosť upútali dvaja chalani, ktorí sa rozložili kúsok od nás. Jeden bol vysoký plavovlasý s modrými očami a druhý hnedovlasý, trochu nižší a zavalitejší.
-Vidíš tých dvoch chalanov? drgla ma Laura do lakťa.
-Hej, odvetila som ani ju nevnímajúc.
-Ten blondiak tu stále pozerá.
-Buď ticho, lebo nás začujú.
-Niekto sa nám zaľúbil, uškrnula sa Laura.
- Prestaň, dobre? , povedala som a pozrela nenápadne na chlapcov. Ten modrooký skutočne po mne zazeral, no tvárila som sa, že som si nevšimla jeho skúmavý pohľad.
A potom, keď sme na druhý deň sedeli pri stánku s občerstvením a jedli hranolky, prišli ste tam aj vy. Srdce mi tĺklo až kde si v krku, keď si zastal celkom blízko mňa a milo sa opýtal, či si môžete prisadnúť. Prikývla som a ty si už odsúval stoličku vedľa mňa. Nemohla som pokojne jesť, lebo tvoj skúmavý pohľad ma znervózňoval Bol si si toho vedomý, preto si sa tak nežne usmieval.
Večer sme sa prechádzali po pláži. Len ty a ja. Pamätám si ako si zastal a prikázal mi, aby som zatvorila oči. Bez opýtania som ťa poslúchla. Cítila som ako mi niečo prevliekaš cez hlavu.- Môžeš otvoriť oči, povedal si.
S úsmevom som si prezrela prívesok so strieborným príveskom.
-Páči sa ti?
-Áno, odvetila som a zdvihla zrak. Lukáš ma uprene pozoroval.
-Sľúb mi, že ho budeš nosiť, pozrel na mňa s prosbou v očiach.
-Prečo ho mám nosiť? Spýtala som sa.
-Aby si na mňa myslela, keď nebudeme spolu.
Z očí mi vytryskli slzy. Zdalo sa mi akoby to bolo len včera a pritom odvtedy ubehli už tri roky. Každé leto som sem chodila, no ty si už viac neprišiel a ja som nevedela prečo. Stále som nosila tvoj prívesok a dúfala, že sa raz vrátiš....a že si všetko vysvetlíme...
Zdvihla som zo zeme skalku a hodila ju do vody. Prečo? pýtala som sa toľkokrát, no odpoveď som nenachádzala.
Nedokázala som na teba zabudnúť, hoci sme sa viac nevideli. Mohla som mať iných, lenže ja som chcela len teba. Čakala som dúfajúc, že sa raz opäť stretneme. A táto nádej mi dávala silu do ďalších dní. Jemný vánok mi vial do tváre, na ktorej schli slzy smútku.
-Zase si plakala? pozrela na mňa skúmavo Laura, keď som sa vrátila na chatku.
-Zajtra budú presne tri roky, čo sme sa zoznámili... vyhŕkla som a z očí sa mi liali slzy veľké ako hrachy.
-Neboj, bude to dobré, povedala Laura a chápavo ma objala.
Chcela som tomu uveriť, no nádej mi už celkom dohasínala.- Lukáš sa už nevráti, povedala som pesimisticky.
-Netráp sa už preňho, dobre?
Prikývla som, no vedela som, že bude ťažké nemyslieť naňho, keď sme boli na mieste, ktoré mi ho tak veľmi pripomínalo.
-Daj si koláč, ponúkla ma Laura mojím obľúbeným hrozienkovým koláčom.
-Je perfektný, pochválila som ju.
Popíjali sme čaj a jedli koláče, keď som začula ako niekto zabúchal na dvere. Pozrela som na hodinky. Bolo pol deviatej. Kto to môže byť o takomto čase? Vstala som, že pôjdem otvoriť, no Laura ma predbehla.- Sed, ja otvorím.
Poslúchla som ju a sadla si späť do kresla. Po chvíli sa Laura vrátila s tajomným výrazom na tvári.- Kto to je? spýtala som sa horiac od zvedavosti.
-Chod do chodby a uvidíš, uškrnula sa.
S búšiacim srdcom som vyšla z kuchynky.
Keď som ťa uvidela stáť vo dverách, najprv som si myslela, že snívam. –Lukáš si to ty?
-Áno ja Ivanka, povedal si. Od radosti som sa ti hodila okolo krku. Bolo to také neskutočné!
-Ivanka moja, opakoval si stále.
-Pod ďalej, povedala som a ťahala ťa do kuchyne.
-Prečo si neprišiel skôr? Spýtala som sa, keď sme už sedeli na gauči a chrumkali Laurine koláčiky.
-Kvôli Dávidovi. Povedal mi, že vraj spolu chodíte.
Spomenula som si ako pred Lukášovým odchodom za mnou prišiel. Vypytoval sa ma naňho a ja som mu povedala, že ho ľúbim. To bola chyba. Nemala som mu to vtedy hovoriť.
-Dávid? My sme spolu nikdy nechodili! Ako si mu mohol uveriť?
-Neviem. Tvrdil, že sa ľúbite a že ti mám dať pokoj, inak uvidím.
-Vždy sme boli len kamaráti. On chcel niečo riešiť, ale ja som ho neľúbila.
Chvíľu bolo ticho, do ktorého sa ozýval len tikot starých hodín a Laurino nepokojné búchanie nohou o stoličku.
-Ivanka, odpustíš mi, že som ti neveril, ušiel bez rozlúčky a vrátil sa až teraz? spýtal sa Lukáš a uprene mi hľadel do očí.
-Ľúbim ťa Ivanka, povedal a jemne sa dotkol mojej ruky.
-Lenže ja sa idem vydávať.
-Kedy? Spýtal sa smutne.
-O mesiac.
-Tak potom ti želám veľa šťastia. Videla som, že sa mu tisnú slzy do očí, keď vstával zo stoličky.
-A prídeš mi na svadbu? Spýtala som sa.
-Asi nie, odvetil a chcel už odísť, no ja som ho zastavila.
-To s tou svadbou nie je pravda.
-Naozaj? zastal a otočil sa.
-Naozaj, usmiala som sa.
-Ty klamárka. Takto ma mučiť, zvolal pobavene.
-Nejdeme sa prejsť:
-Jasné, poďme.
O chvíľu sme držiac sa za ruky, kráčali spolu po trávniku osvetlenom striebristým mesačným svetlom. Hviezdy sa trblietali na oblohe a vietor tíško šumel v korunách smrekov.
-Vieš, že ťa veľmi ľúbim, povedal Lukáš a tuhšie si ma k sebe pritúlil.
Zdvihla som zrak a pozrela som do jeho modrých očí, ktoré sa na mňa nežne usmievali.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lenuska175
9. 6.júna 2009 18:12
Naozaj pekné aj smutné.Páčilo by sa mi to aj so smutným koncom,ale som rada že to skončilo šťastne
Napíš svoj komentár