Smútok...

Je teplé májové popoludnie a ja pomaly vykračujem na lúku plnú púpav. Ich žlté hlávky sa jemne kolíšu v závanoch vetra a lákajú ma, aby som si k nim ľahla a na chvíľu privrela viečka. Tak aj urobím. Ležím so zavretými očami a premýšľam. V hlave sa mi ako v spomalenom filme mihajú udalosti posledných dní.. V mysli si premietam naše zoznámenie a do očí sa mi hrnú slzy... .
Sedeli sme s kamarátkou v našom obľúbenom bare, pili kofolu a hlasno sa smiali. Lucia chrlila jeden vtip za druhým a ja som sa prehýbala od smiechu.
-Ahojte baby ste nejaké veselé, ozval sa nejaký chlapčenský hlas. Prekvapene som zdvihla zrak a pozrela do tých najkrajších zelených očí aké som kedy videla.
Snažila som sa nesmiať, no keď striedavo pozeral raz na Luciu a mňa, neovládla som sa a opäť som vybuchla smiechom.
-Môžem si prisadnúť? spýtal sa a sadol si rovno ku mne.
-Ako sa voláte? Položil nám otázku a uprene sa na mňa zahľadel. Očervenela som ako rak neschopná vyriecť jediné súvislé slovo.
-Ja som Tomáš, povedal nespúšťajúc zo mňa zrak.
-Nika, odvetila som napokon a on sa pousmial.
-Teší ma Nika a ty sa ako voláš, obrátil sa k mojej kamarátke.
-Lucia, predstavila sa a podala mu ruku.
Tomáš sa potom znova otočil ku mne.- Dáš mi tvoje číslo?
-Na čo?
-Aby som ti mohol zavolať.
-Dobre, odvetila som a spamäti mu ho nadiktovala.
-Dík si zlatá, usmial sa.
Na druhý deň mi zavolala a pozval ma do kina. Z toho filmu si veľa nepamätám... Jediné, čo mi utkvelo v mysli boli tvoje zafírové oči. Stále si po mne pozeral, držal ma za ruku a hladil po kolene. Bolo to také zvláštne.
Na líci ma šteklili steblá trávy. Otvorila som oči a posadila sa. Jemný vánok mi fúkal do tváre, na ktorej schli slzy.
–Tomáš zomrel. Mal autonehodu. Narazil doňho opitý vodič a o n to neprežil, počula slová Tomášovej mamy.
Vtedy sa mi zrútil celý svet. Nedokázala som sa zmieriť s tvojou smrťou. Prečo práve ty? pýtala som sa. Každý deň som chodievala na cintorín k tvojmu hrobu. Preplakala som celé dni a preliala snáď potoky slz. Prešli dva mesiace, no ja som sa stále nemohla s tým vyrovnať. Keby ten vodič nebol opitý a nešiel by tak rýchlo, ešte by si žil...
Kdesi v diaľke ľúbezne spieval slávik. Vstala som z trávy a vykročila na cestu domov. Zrazu som si spomenula na slová jednej pesničky od No Name:„...mňa nepresvedčí nikto, že keď človek umrie, tak ostanú len fotky. Človek potrebuje nádej, aspoň niečo, aspoň tri bodky... ”
Usmiala som sa. Ja tú nádej predsa mám. Nádej, že ťa opäť uvidím a navždy budeme spolu.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu