Spomienky na teba nevyblednú.

Slnko už pomaly zapadalo, keď som vchádzala na cintorín. Pri tvojom hrobe som zastala a zadívala sa na tvoju fotografiu v rámiku. Zalovila som v spomienkach a na chvíľu sa preniesla do minulosti, do jedného pochmúrneho novembrového popoludnia, keď som chcela všetko vzdať. Pred očami sa mi vybavil môj obraz ako sedím na lavičke s očami plnými slz, bledá, smutná s pocitom únavy zo života... Mala som len osemnásť a celý život pred sebou, no ja som chcela zomrieť. Skončiť so všetkým raz a navždy.... V dlani som zvierala škatuľku s liekmi, pripravená uskutočniť svoj zámer, na ktorý som sa už dlhšie odhodlávala. Nervózne som sa s ňou pohrávala, aby som si niečím zamestnala rozbúrenú myseľ. Už som nevidela dôvod ďalej žiť.. Trápiť sa a bojovať.. Na čo? Veď zajtra bude aj tak horšie, hovorila som si. Celkom som podľahla pesimizmu.. Budúcnosť mi pripadala čierna a pustá ako nejaká vyprahnutá púšť.. Bez oázy a nádeje... Bez dažďa, ktorý ju ovlaží svojimi sviežimi kvapkami... Nádej vyhasla v melanchólii toho dna, keď som už nechcela žiť.. Bol to pád na samé dno a ja sama som nemala síl sama vstať. Potrebovala som pomocnú ruku, človeka, ktorý by mi povedal, aké úžasne je žiť... A vtedy, keď som už nevládala ďalej, si prišiel ty.. Vstúpil si do môjho života ako slnečný lúč, ktorý ožiari krajinu svojím svetlom a teplom. Vytrhol si mi škatuľku z rúk a pozorne si ju prezrel. Z môjho pohľadu si vyčítal všetko.. Zúfalstvo, smútok, bolesť, beznádej...
Ty si mi povedal, že sa nemôžem len tak vzdať, lebo neviem čo pekné ma čaká v budúcnosti... Dal si mi všetko, čo som v tej chvíli potrebovala... Dal si mi chuť ďalej zápasiť a nevzdávať sa...Bola som na dne, no ty si mi pomohol vstať a ja som ti za to bola vďačná.. To, čo si pre mňa urobil sa nedá vyjadriť žiadnymi slovami.
Slnko už zapadlo za obrysy hor, no ja som ešte vždy stála pri tvojom hrobe a spomínala..
O rok od nášho osudného stretnutia sme sa začali spolu chodiť. Bolo to pre mňa najkrajšie obdobie môjho života. Trávili sme spolu každý deň, túlali sa po horách, spoznávali krásy prírody, smiali sa a tešili zo vzájomnej blízkosti.. A potom ťa akosi častejšie začala bolievať hlava. Lekár si najprv myslel, že máš migrénu, no CT- mozgu odhalilo niečo iné oveľa horšie...Mal si nádor a zhubný. S rakovinou si statočne bojoval po roka.. Stála som pri tebe a dodávala ti nádej tak ako ty mne kedysi.. Znamenal si pre mňa veľa a vždy budeš...
Teraz mám už tridsať rokov, no viem, že keby som ťa nestretla už by som tu dnes nemusela byť.. Pod srdcom nosím svoje prvé dieťatko a chcem aby sa volalo ako ty.. Hoci ma priateľ opustil a som sama, dívam sa na svet optimisticky. Tak ako si ma to naučil ty... Ďakujem ti, Marek za všetko, čo si pre mňa urobil.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu