Mike:

Držal som ju v objatí a potom pustil. Andreas ju podopieral a ja by som najradšej vrazil rukou do steny. Ale to by ma tréneri zajtra nepochválili. Snažil som sa zlosť prekonať.
„Čo je?“ spýtal sa ma Andreas.
„Nič,“ pozrel som von oknom.
„Poznám keď si nasratý.“
Povzdychol som si: „som unavený z tej posratej školy! Ona rozbila zrkadlo na wcku! Dookola chodilo plno žiakov. A ani jedného neunúvalo pozrieť sa čo sa stalo!“
„Ale už to nezmeníš. Teraz je hlavné aby sa Nena z toho dostala.“
„Viem,“ zatvoril som oči a oprel sa o stenu,“ ale dalo sa tomu zabrániť.“
„Ako?“
„Neviem. Ale videli ste jej ruky? Ona sa už dlhší čas rezala.“
Na to nemali čo povedať. Tak som sa hanbil sa túto spoločnosť.

Kat:

O pár minút sa k nám pridal aj Dávid a spolu sme čakali kým nám prídu povedať čo je s Nenou. Nakoniec prišla mama.
„Je v poriadku, stabilizovaná a dali sme jej lieky na upokojenie.“
Tento krát som sa usmiala a mamu objala radosťou.
„Kedy ju môžem vidieť?“ spýtala som sa pohotovo.
„Chvíľu vydrž,“ pozrela na Mikea a Andreasa,“ vás zatiaľ poznám len z videnia.“
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa Mike,“ ja som Michael Dorien ale volajú ma Mike. Kamarátim sa s vašimi dcérami.“
„Ja som Andreas Adamec a tiež sa kamarátim s vašimi dcérami.“
„Teší ma. Dopočula som sa, že ste Nen zachránili život. Aj na to vyzeráte.“
Pozreli na seba a vážne boli celí od krvi. Hlavne Mike.
„No... snažili sme sa pomôcť. Mohol by som ju neskôr vidieť?“ spýtal sa Mike.
„Choďte sa prezliecť a potom sa môžete vrátiť.“
Keď odišli, mama mňa a Dávida vzala za Nenou. Bol to pre mňa hrozný pohľad. Ležala na posteli, do žily jej tiekla krv a zápästia mala obviazané a silno stiahnuté. Nehovoriac o dorezaných rukách. Rezala sa dlhšie. Ako mi mohlo toto újsť?
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ otočila ma k sebe mama.
„Áno?“ utrela som si slzy.
„Čo sa stalo? Prečo sa rezala?“
„Mami ja nie som Nena. To sa musíš spýtať jej.“
„Pozri sa na jej ruky!“ skríkla na mňa. Až som nadskočila,“ to nie je sranda! Vždy ste spolu vychádzali a niečo sa stalo! Tam to vyklop!“
Nakoniec som sa vzdala a porozprávala všetko čo sa dialo na škole. Zavŕšila som to dnešným videom.
„Preboha...,“ chytila si ústa,“ preto nechcela cvičiť. Čo som to za matku, že nedokážem ochrániť dieťa?“
„Láska to nie je tvoja vina,“ chytil ju za ruku Dávid.
„Ale je. Vrátime sa späť do mesta.“
„Čo?“ spýtali sme sa naraz s Dávidom.
„Nedovolím aby mojej dcére ubližovali.“
„Ale mami...,“ ...čo Andreas? Pomyslela som si.
„Zlatko ale na vine je škola, nie dom či dedina,“ dohováral jej Dávid,“ môžeme Nenu presunúť do inej školy. Ale... ľúbim ťa, dievčatá mám rád a nechcem o vás prísť. Zvykol som si.“
„Ale musím myslieť na Nenu. Tá tu trpí.“
Sadla som si na stoličku. Prídem o Andreasa. Chápala som mamu no vnútro sa kvôli tomu búrilo.
Dávid sa postavil a hľadel si na ruky. Zosmutnel.
„Zlato musíš to chápať,“ snažila sa ho mama zozadu objať.
„Nie nechápem to!“ otočil sa,“ chceš aby sme sa rozišli?!“
„Môžeme sa predsa stretávať. Ako predtým.“
„Vážne?“ ironicky sa rozosmial,“ pokiaľ ma pamäť neklame tak začali sme spolu bývať preto, lebo sme sa videli minimum kvôli práci. Teraz sa vídame každý deň. A pokiaľ nemáš nočnú aj spolu zaspávame.“
„Ale...“
„Každý deň,“ zopakoval.
„Pozri čo s...“
„Ja sa nechcem sťahovať,“ povedala Nena. Mama v polke vety zastala a všetci sme pozreli na posteľ.
„Miláčik,“ kľakla si k nej mama a chytila ju za ruku,“ nerozprávaj. Mala by si oddychovať.“
„Ja sa nechcem sťahovať,“ otvorila oči a rozplakala sa,“ chcem byť pri Mikeovi.“
„Ani nevieš aká som rada, že si v poriadku. Už to nikdy v živote nespravíš. Prisahaj,“ pobozkala ju na čelo.
„Prisahám,“ pozrela na mňa,“ prepáč. Za všetko. Mala si pravdu. Bola som egoista.“
„To ja,“ objala som ju z druhej strany,“ si moje dvojča. Mala som stáť pri tebe. Vždy. Aj keď som s tým nesúhlasila.“
Začala som si vyzúvať topánky.
„Čo robíš?“ spýtala sa mama. Nereagovala som a ľahla si k Nene na posteľ. Vzala som ju do náručia. Spustila plač a poriadne ma objala. Hladila som ju a šepkala jej do ucha: „len plač. To ti pomôže.“
Bola som pri nej niekoľko hodín aj keď zaspala a pomaly s tmou únava zmohla aj mňa. Mala som hrozný sen. Všade bola krv a Nena ležala mŕtva na zemi. Zrazu mnou trhlo a uvedomila som si, že ma niekto nesie na rukách.
„Andreas?“ pošepkala som so zatvorenými očami.
„Ako vieš?“ spoznala som jeho pobavený hlas.
„Podľa vône,“ otvorila som oči,“ tú mám rada. Inak prečo ma nepoložíš, keď už som hore?“
„Prepáč,“ rozosmial sa a položil ma,“ inak aj ja milujem tvoju vôňu. Vlasy ti volajú za jahodovým šampónom, pokožka za vanilkovým olejom a oblečenie za parfémom.“
„Waw,“ uznala som,“ si dobrý.“
„Viem to podľa tvojho objatia,“ trošku sa začervenal.
„Inak prečo si ma nenechal pri Nene?“
„Tvoja mama a Dávid ma poprosili aby som ťa vzal domov poriadne sa vyspať. Povedali, že ostanú pri Nene.“
„Aha. Ale chcela som pri nej byť.“
„Prídeš zajtra.“
Zamyslela som sa. Asi to tak bude lepšie. Prikývla som a šla s Andreasom na parkovisko. V aute už čakal Mike.
„Ahoj. Bol si za Nenou?“ sadla som si na zadné sedadlo. Mike sedel vpredu vedľa ANdreasa, ktorý šoféroval.
„Áno. Kým sme prišli do nemocnice, vybavovali sme pár vecí v škole. Našťastie to video už vymazali.“
„Ešte, že tak. Ďakujem za Nenu.“
„Nanešťastie sme nestretli Dianu. Vybil by som jej zuby.“
„Upokoj sa.“
„Ako sa mám upokojiť?“ pozrel na mňa cez spätné zrkadlo,“ kvôli nej Nena skoro zomrela. Ja som bol ten, čo držal Nenine zápästia. Ja som ju našiel. A Diana si to odsere.“
Keď sme došli k nám, rozlúčili sme sa s Mikeom a odišiel k sebe oproti. Ja som pozrela pred vchodom na Andreasa.
„Asi to už bude veľa ale... nemohol by si niečo pre mňa urobiť?“
„Počúvam.“
„Neostaneš pri mne? Aspoň kým nezaspím. Vieš... sníval sa mi strašný sen a bez mamy a Dávida sa budem báť.“
„No... jasne. Rád ostanem. A ráno pred školou navštívime Nenu.“
Usmiala som sa a odomkla. Osprchovala som sa, prezliekla do pyžama a ľahla do postele. Andreas si ľahol ku mne a chvíľku sme sa rozprávali. Držal ma za ruku, potom ma hladil po vlasoch až nakoniec mi dal pusu na líce.
„Hovoril som ti, že všetko dobre dopadne. Nena vyzdravie.“
„Viem,“ pozrela som na neho a pritúlila som sa k nemu ešte viac. Bolo mi krásne teplo,“ Andreas?“
„Áno?“
„Pobozkáš ma?“
„Čo?“ rozosmial sa a hral sa mi s prstom na ruke.
„Ak ma máš naozaj rád, ak ti na mne záleží a nie je to len o sexuálnej príťažlivosti, prosím pobozkaj ma.“
„A ty to ku mne cítiš?“
„Áno,“ odpovedala som a zatvorila oči. Po chvíli som zacítila jeho sladké, jemné pery na mojich a začali sme sa bozkávať. Trochu som pootvorila ústa a zvášniveli sme.
„Počkaj,“ odtiahol sa,“ bozkávanie stačí. Nerád by som ti ublížil.“
„Chápem,“ späť som sa k nemu pritúlila a držali sme sa za ruku.
„A... budeš so mnou chodiť?“ dal mi vlasy dozadu.
Usmiala som sa: „rada.“
Dal mi bozk na líce a pomaly som zaspala.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
hereiam  18. 1. 2013 13:54
joooj, aké je to pekné
Napíš svoj komentár