Keď som sa ráno prebudila, mama bola hneď na nohách, kontrolovala mi pulz, tlak, previazala mi obväzy a odobrala krv.
„Mami ja viem, že to so mnou vyzeralo zle ale mám sa dobre. Upokoj sa. Dnes máš nočnú a nič si kvôli mne nespala. Choď domov. Nič sa mi nestane.“
„Ani nevieš ako si to vyčítam,“ pobozkala ma na ruku.
„Je mi ľúto, že som ťa takto vystrašila. Nikdy sa to nebude opakovať.“
„Naozaj sa nechceš sťahovať?“
„Nie. Dávid mal včera pravdu. Dom za nič nemôže. A Dávida mám veľmi rada. Chýbal by mi. Nehovoriac o tom ako by chýbal tebe.“
„Ale do tej školy už nikdy v živote nevkročíš.“
„Kat ti to povedala?“ pochopila som.
„Áno.“
„Asi neuveríš ale ani zo školy odísť nechcem.“
„Čo?“ neverila,“ ublížili ti.“
„Jediné čo chcem je nechodiť na telesnú a nemať nijakú hodinu so 4.G.“
„Dobre. Platí,“ usmiala sa a objala ma,“ ale pôjdeš na liečenie.“
„Čo?“ odtiahla som sa.
„Neboj. Len na dva týždne.“
„Ja nepôjdem na liečenie. Prisahala som, že sa to opakovať nebude.“
„Pokúsila si sa o samovraždu.“
„Vieš ako to bude vyzerať na prihláške na medicínu? Nevezmú ma.“
„Keby si nebola moja dcéra, ešte dnes ťa odvážajú na psychiatriu.“
„Ale ja som tvoja dcéra. Prestanem s rezaním. Prisahám. Ale nechcem ísť na psychiatriu ani na liečenie. Som ochotná chodiť k psychológovi. Ale viac nie.“
„Urobíme kompromis,“ objala ma,“ mám známeho psychológa, príde za tebou a on rozhodne dobre?“
„To znie fér,“ stisla som ju,“ už nechcem umrieť. Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba.“
Niekto zaklopal, pustili sme sa a dnu nakukla Kat.
„Dobré ránko. Môžeme?“
„Odkedy o sebe hovoríš v množnom čísle?“ nerozumela som.
„Nie som tu sama,“ otvorila dvere a vošla spolu s Andreasom a Mikeom.
„Waw ahojte,“ usmiala som sa.
„Ahoj,“ odzdravili.
„Tak myslím, že si vážne pôjdem domov odpočinúť. Príde po obede,“ rozlúčila sa mama s bozkom na líce a odišla.
„Niečo sme ti priniesli,“ otvorila kufor Kat a vytiahla notebook aj mobil.
„Ja som ich nechala v škole. Ďakujem,“ vzala som si to.
„Som rád, že si v poriadku. Bál som sa,“ prisadol si Mike na kraj postele.
„Prehnala som to. Ale našťastie som mala teba a Andreasa,“ zdvihla som pohľad aj na druhého.
„Ty si ma oslovila menom?“ spýtal sa prekvapene.
„No. Bola som krava. Priznávam.“
„Odpustené navzájom?“ natiahol ku mne ruku.
„Odpustené,“ podala som mu svoju a potriasli sme si.
„Chalani ja asi dnes ostanem s Nenou. Choďte aby ste nezmeškali tréning,“ pripomenula im Kat.
„Uvidíme sa,“ rozlúčili sa odišli. Pozrela som na Kat a tá mi začala vybaľovať veci do stolíka. Pozorovala som ju a potom ma premohla zvedavosť.
„Kat? Čo sa v noci stalo medzi tebou a Andreasom?“
„Čo?“ pozrela na mňa a prekvapene sa rozosmiala,“ čo by malo? Prečo si to myslíš?“
„Lebo Andreasa som nikdy nevidela dva dni v tom istom oblečení. Mal to iste tričko aj rifle keď ťa večer niesol domov.“
„To je blbosť,“ zatvorila skriňu.
„Vážne?“
Pozrela na mňa a rozžiarila sa: „tak fajn,“ skočila ku mne na posteľ,“ ale nepovieš to mame.“
„Prisahám.“
Usmiala sa ako slniečko: „spal u mňa.“
„Čo?!“ vyvalila som na ňu oči,“ milovali ste sa?“
„Nie!“ hneď ma opravila,“ to nie. Len sme sa bozkávali a spali vedľa seba.“
„Aha. Páči sa ti?“
„Neskutočne,“ povzdychla si,“ a po včerajšku ešte viac. Chodíme spolu.“
„Prajem ti to. A vlastne aj kvôli vám dvom som nechcela aby sme sa sťahovali.“
„Neverím. Nemáš ho rada.“
„Nemala. To je pravda. Ale už sa to zmenilo. Keby ťa naozaj nemal rád a nepáčila by si sa mu, dávno nečaká a má inú. Urobila som to skutočne kvôli vám.“
„Vážne?“ prekrížila si kriticky ruky,“ nie náhodou kvôli Mikeovi?“
„Čo? Nie,“ odpovedala som a potom priznala,“ dobre. Možno. Ale aj tak nikdy by nechcel dievča ako som ja.“
„Sestrička s takýmto postojom ma nahneváš. Počkaj,“ začala sa hrabať v taške a vytiahla zrkadielko. Ľahla si vedľa mňa a dala ho predo mňa.
„Vidím seba,“ skonštatovala som.
„Počkaj,“ vytiahla centrofixu a na kraj nakreslila smilea. Rozosmiala som sa,“ vidíš? Pozri aká si krásna keď sa smeješ. Toto ti nakreslíme všade.“
„Keď už si mi povedala o Andreasovi... niečo ti musím povedať aj ja. Doniesla si mi aj školské veci?“
„Jasné,“ podala mi tašku. Našla som báseň od Mikea a ukázala jej ju. Chvíľu rýchlo čítala a chytila sa na hrudi.
„Preboha to je nádherné,“ pozrela na mňa,“ on ťa má minimálne rád.“
„Myslíš?“
„Určite.“
„Neľutuje ma iba?“ obávala som sa.
„Vás dvoch dám dokopy,“ stále hľadela na báseň. Nehovorila som radšej nič. Veľmi by som tomu chcela veriť.
„A toto,“ otočila stranu na moju báseň,“ už nikdy písať nebudeš,“ preškrtla ju centrofixou.
10.12.
Vyšla som z ordinácie a nasadla do auta na parkovisku.
„Máš za sebou poslednú hodinu u psychológa. Ako to oslávime?“ spýtala sa ma Kat a zapla si pás.
„Neviem,“ tiež som si zapla.
„Mám nápad... ale dúfam, že budeš súhlasiť.“
Usmiala som sa: “ čo plánuješ?“
„Nechaj sa prekvapiť,“ nahodila záhadný úškrn a naštartovala. Doviezla nás až k obchodnému centru.
„Nákupy?“ vystúpila som.
„Prosím,“ chytila mi ruky,“ kúpme niečo pekné. Aj tebe.“
„Súhlasím. Aj tak musím ísť vybrať okuliare. Dala som si spraviť nové,“ zamierila som dovnútra.
„Počkať,“ zastavila ma,“ ty si si vybrala nové okuliare?“
„Áno. S mamou.“
„Super! Len dúfam, že nie podobné týmto čiernym.“
„Nie. A chcem ísť aj ku kaderníčke.“
„Waw,“ kráčala popri mne,“ kto si?“
Rozosmiala som sa: „čo?“
„Takú ťa nepoznám. A páči sa mi to. Som zvedavá na tie okuliare.“
Vošli sme do optiky a predavačke som dala svoj lístok. O chvíľu doniesla úzke okuliare s krásnym čiernym rámom s akoby čipkou červenej farby v sebe. Staré som odložila do tašky a pozrela na Kat v nových.
„Čo povieš?“
Hľadela na mňa s otvorenými ústami.
„Tie sú neskutočné. Rýchlo ideme ďalej,“ celá „vzrušená“ zaplatila okuliare a ťahala ma po obchodoch.
„Toto si musíš vziať,“ skúmavo hodnotila červenú košeľu ktorú som si obliekla.
„Nie som zvyknutá na obtiahnuté veci.“
„Daj si aj toto,“ podala mi čiernu vestu. Zapínali sa len na dva gombíky pod prsiami a tým mi ich zvýraznila.
„To myslíš vážne?“
„Nie,“ otočila si ma k sebe a rozopla mi jednu gombíčku na blúzke. Keď som na seba pozrela druhýkrát, usmiala sa na mňa,“ toto už áno. Vyzeráš neskutočne. Ako sexy profesorka.“
„Kat,“ smiala som sa.
„Tu máš,“ podala mi sukňu.
„Vieš, že sukne nenosím.“
„Odteraz budeš.“
Strávili sme v obchodoch neuveriteľné tri hodiny. Zakončili sme to kaderníctvom kde si Kat dala podstrihnúť vlasy a mne nafarbili spodné vlasy na krvavočerveno. V zrkadle vyzerali neskutočne.
Keď nás viezla domov s kufrom plným tašiek, cítila som sa dobre. Inak. Proste pekne a dôležito. Za týchto pár dní čo som nechodila do školy, len bola doma a trávila čas na terapii u psychológa mi Kat pomáhala ako nikdy. Taktiež mama. Aj Dávid. Potrebovala som si prestaviť vnútro, pozerať sa na svet inak a pomohli mi s tým. Veľmi. Nehovoriac o tom, že Mike mi písal správy na fb.
„Inak Mike sa na teba pýtal,“ akoby čítala moje myšlienky. Darmo ale sme dvojičky.
„A čo také?“ hrala som nezáujem.
„Prestaň. Viem, že si dopisujete. Vkuse. Andreas povedal, že cez hodiny len píše na facebooku.“
„Keby som sa nebála, že havaruješ, udriem ťa.“
„Takže priznávaš,“ rozosmiala sa,“ Nena plus Mike rovná sa veľká láska.“
„Vážne ťa udriem,“ vyhrážala som sa no usmievala som sa. Mala som ho rada. To áno.
„Dopisujeme si, lenže neviem či budeme niekedy niečo viac ako kamaráti. Nie som jeho typ.“
„Nen len mi sľúb jednu vec. Nechaj tomu voľný priebeh. Neodstrkuj ho. Možno naozaj budete spolu. Lebo v škole o tebe hovorí pekné veci.“
„V škole hovorí o mne?“ neverila som.
„Áno. Hokejisti sa ho pýtali ako sa máš. A Dianu si vymazal odvšadiaľ. Nereaguje na ňu. Bola som svedkom keď ju odignoroval a odišiel.“
Nepovedala som nič, len sa usmievala. Nikdy som si nemyslela, že sa niečo také stane mne. Z dna som sa odrazila úplne hore. A to vďaka ľuďom, ktorí ma majú radi.
„A sme tu,“ zastavila a vypla motor. Vystúpili sme a otvorili kufor. Začala som vyberať veľké tašky.
„Ahoj Kat, pomôžem?“ zrazu sa pri nás zastavil Mike.
„Ahoj. Dik si milý,“ podala mu krabice a vzala aj pár z môjho náručia.
„Nen?“ ostal na mňa hľadieť keď si všimol mňa.
„Ahoj,“ usmiala som sa.
„Skoro som ťa nespoznal pri tých nových okuliaroch. Vyzeráš.... super.“
„Ďakujem.“
„Ideme aj dnu alebo tu budete na seba zízať s taškami v rukách?“ podotkla Kat a šla prvá. Odomkla dvere a tašky sme hodili do obývačky.
„Bol si na tréningu?“ spýtala som sa keď nastala tichá chvíľka.
„Áno. Akurát som sa vracal po chodníku keď som vás zbadal. Prepáč, že tak zízam. Máš krásne vlasy a tá červená k tomu ich ešte zvýraznila.“
„Ďakujem,“ zopakovala som a určite som sa červenala.
„Nen nehovor len ďakujem,“ pošepkala mi Kat.
„Čo?“ pozrela som na ňu. Niečo mi naznačovala no nechápala som ju.
„Bože,“ vzdala to,“ Nene asi dopína. Nedáš si niečo? Vodu? Kávu? Čaj?“
„Rád by som ale musím sa učiť. Biológia mi nerobí problém, ale predvčerom sme brali chemické reakcie a stratil som sa v tom.“
„Veď je piatok,“ pripomenula mu Kat.
„Ale zajtra máme zápas a na nedeľu ma čaká slovenčina s anglinou.“
„Aha. To je škoda,“ pozrela na mňa,“ vlastne počkaj. Nena ti to môže vysvetliť.“
„Vlastne pomoc by sa mi zišla,“ priznal.
„Ja mám chémiu ako predmet a ešte aj na skúškach na medinu. Niečo o tom viem. Príď o siedmej a popasujeme sa s tým,“ navrhla som.
„Tak o siedmej. Majte sa.“
Hneď ako odišiel, Kat sa na mňa pozrela a doslova žiarila.
„Čo je?“ nechápala som.
„Uvidíš. Vy skončíte spolu.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár