Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 18.

19.12:

„Ahoj,“ prisadol som si na obede k Nene.
„Ahoj,“ usmiala sa a odložila mobil. Začala jesť.
„Čo si myslíš o dnešnej písomke?“
„Dúfam, že všetci sfúkneme Dankovú ako sviečku. Učila som vás, takže ste to určite napísali dobre.“
„Jasné,“ hral som sa s polievkou,“ sme ti za to vďační.“
„Jej výraz, keď Kris odpovedal správne stál za to,“ vybuchla smiechom.
„Kris?“ zdvihol som na ňu prekvapene pohľad.
„Veď Kristián.“
„Ja viem. Ale odkedy ho voláš Kris?“
„Skamarátili sme sa. Je fajn.“
„Iba skamarátili?“
„Áno. O čo ti ide?“ nechápala. Odtiahol som polievku lebo sa vo mne zase búrila zlosť.
„Pozval ťa na ples?“
„Áno. A?“
„Súhlasila si?“ potreboval som to počuť z jej úst.
„Nie. Nechcem ísť na ples. Prečo ma spovedáš?“
„Prečo si nesúhlasila?“
Mal som tušenie ale ak by sa naplnilo, znamenalo by to, že nepôjde ani so mnou.
„Lebo. A je mi to nepríjemné,“ začala zbierať svoj obed na tácku.
„Nen,“ chytil som jej ruky a postavil sa,“ hanba a jazvy nie sú dôvod na to aby si nešla na ples.“
„Prestaň s tým,“ vytrhla sa mi, vzala tácku a kráčala preč.
„Počkaj,“ dobehol som ju pri okienku na obed a zastavil,“ kebyže sa nehanbíš za jazvy, súhlasila by si a šla s ním?“
„Hypotetické odpovede nedávam.“
Už mi to liezlo na nervy. Šalel som z toho.
„Ale ja potrebujem tvoju odpoveď.“
„Tak fajn,“ bolo vidieť, že sa nazlostila,“ áno súhlasila by som! A vieš prečo?! Lebo po prvé ma nikto iný nepozval a po druhé lebo som sa zmenila a chcela by som tam ísť. Realita je však iná. Mám zjazvené ruky a inú ponuku som nedostala. Nie všetko ide podľa predstáv. Možno ti to doteraz nedošlo. Teraz ma ospravedlň ale idem s Kat po jej šaty. Maj sa,“ odstrčila ma a ponáhľala sa preč. Otočil som sa a hľadel za ňou. Posral som to. Chcel som s ňou ísť na ples. Mám ju rád. No správal som sa ako idiot. Príliš som sa spoliehal, že ju nikto iný nepozve a mňa neodmietne.

Nena:

Celá rozčúlená som sa objavila na parkovisku a zbadala Kat s Andreasom ako sa rozprávajú pri našom aute.
„Môžeme ísť?“ ani som ich nepozdravila, len hodila tašku na zadné sedadlo.
„Zlatko uvidíme sa večer dobre? Ľúbim ťa,“ pobozkala Andreasa, ten potom ju na čo sa mi pozerať nechcelo a tak som si sadla za volant a čakala. Keď konečne nasadla, naštartovala som a vybrala sa smer požičovňa šiat.
„Začneš hovoriť, alebo sa ti mám doprosovať?“ vybrala rúž a začala si maľovať pery.
„Nemám čo povedať.“
„Niekto ťa očividne naštval. Diana?“
„Nie. Prekvapujúco Mike,“ priznala som.
„Aha,“ odložila rúž aj zrkadielko,“ a čím sa previnil?“
„Vyzvedá o Krisovi.“
„Krisovi?“ rozosmiala sa.
„Áno. O čo ide?“
„Ty voláš Kristiána Kris? Pred Mikeom?“ overila si.
„Áno.“
„A Mikeovi sa to nepáčilo?“
„Neviem. Bol divný,“ nerozumela som.
„On žiarli. Nevidíš to?“
„Nemá dôvod. Sme kamoši. Aj s Mikeom aj Krisom.“
Povzdychla si: „ja už nemám síl ti niečo vysvetľovať. Rob ako chceš. Ale jazvy sú výhovorka. Nechceš ísť s Krisom lebo dúfaš, že ťa pozve Mike.“
Ostala som ticho. Nemala som argument. V podvedomí mi svietila kontrolka s menom Mike zakaždým, keď ma nejaký z chalanov pochválil alebo mi zložil kompliment. A dosť ma to štvalo. Lebo som dúfala, a odozva od Mikea nebola nijaká.
Neskutočné tri hodiny som strávila s Kat tým, že si vyzdvihla šaty ktoré musela vyskúšať, vybavila si kaderníčku, kozmetičku, vyberali sme vhodné lodičky a doplnky.
„Konečne doma,“ hodila som sa na gauč.
„Veď to bol krásne strávený čas,“ usmievala sa Kat.
„Možno pre teba,“ posťažovala som sa a zapla telku. Potom prišiel Dávid z práce, spoločne sme varili čínu a nakoniec sa všetci štyria aj s mamou najedli.
„Ďakujem ale musím bežať. Andreas ma čaká,“ oznámila Kat a už sa zberala preč.
„Kvôli tomu ani v pokoji nedoješ? Budeš mať žalúdočné vredy,“ karhala ju mama.
„Mám pocit, že tie vredy jej za to stoja,“ uštipačne som podotkla, Kat ma buchla po hlave a už jej nebolo. Pomohla som mame s riadom, keď mi pípol mobil. Vzala som ho a prečítala si správu na FB.

Mike Dorien: Ahoj, viem, že už je neskoro, ale veľmi ma dnešok trápi. Chcel by som svoje divné správanie odčiniť. Prosím poriadne sa obleč a o desať minút buď pred svojim domom.

Nechápala som a o to viac som bola nedočkavá. Obliekla som sa ako napísal a keď som vyšla z domu, čakal ma vo svojom aute. Vystúpil a otvoril mi dvere.
„Ďakujem,“ nasadla som,“ čo sa deje?“
„Uvidíš. Chcem aby si mi odpustila.“
„Som ti toľkými vecami zaviazaná, že sa pre dnešok už ani nehnevám,“ usmiala som sa.
„Ale aj tak. Mám prekvapenie,“ pustil hudbu (89ers - Go Go Go!) a naštartoval. Popri ceste si spieval a ja som vybuchla smiechom. Vždy ma vedel nabiť pozitívnou energiou. Posledný týždeň menej lebo sa vážne správal ako idiot, no týmto z neho bol starý dobrý Mike. Po chvíli som sa k nemu pridala a spolu sme spievali.
„A sme tu,“ zastavil pred zimným štadiónom.
„Čo?“ vystúpila som,“ je neskoro na zápas,“ nerozumela som.
„Nikto tu nie je. Pred hodinou sme mali tréning,“ otvoril kufor auta a vytiahol korčule. Biele a čierne.
„Nie,“ rozosmiala som sa a pochopila,“ ja sa neviem korčuľovať.“
„Preto ideš so mnou,“ žmurkol na mňa, chytil ma za ruku a viedol dnu. Teraz ma nepustil ako predtým pred pizzou. Rozhodne ma držal až kým sme sa neocitli na striedačke a neprezúvali sa do korčuli. Dokonca aj to pôsobilo na mňa neskutočným šťastím a nedokázala som zotrieť úsmev z tváre.
„Ale ak spadnem, kopnem ťa korčuľou do riti,“ postavila som sa.
„To by bolelo. Takže ti sľubujem, že nespadneš,“ usmial sa a vyšiel na ľad. Ja som sa bála.
„Rozmyslela som si to.“
„Prosím. Urob to pre mňa,“ spojil ruky.
Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla: „tak fajn.“
Chytil ma za ruky a pomohol mi na ľad. Potom som sa odhodlala pohnúť. Ukázal mi ako.
„Ide ti to,“ pochválil ma , držal a cúval kým ja som šla dopredu.
Najprv bol na mňa mierny, no keď som nadobudla istotu, začal robiť blbosti a musela som sa na ňom smiať. Cítila som sa úžasne a bolo neopísateľné vedieť, že niekto vás má rád. A nie je z rodiny.
„Páči sa ti tu?“ spýtal sa ma asi po trištvrte hodine.
„Áno. Ďakujem,“ objala som ho.
„To nie je všetko,“ pošepkal mi.
„Prosím?“ odtiahla som sa.
„Zatvor oči.“
„Mike ja nič nepotrebujem. Dávaš mi toho viac ako si dokážeš predstaviť.“
„Zatvor oči. Nechcem počuť nijaké námietky.“
Nakoniec som súhlasila a zatvorila ich. Počula som, že odkorčuľoval a po chvíli mi niečo vložil do rúk. Otvorila som oči a držala obdĺžnikovú krabicu.
„Už teraz viem, že to je veľa,“ bála som sa to otvoriť.
„Hovor až keď to uvidíš.“
Poddala som sa a opatrne ju otvorila. Skoro som odpadla. Boli tam dámske plesové rukavičky čiernej farby. Prevliekali sa cez stredný prst kde boli ako ozdoba tri perly z ktorých pokračovali hore až nad predlaktie. Vnútri boli krásne čipkované ornamenty.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu