Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 20.

„Nie. Prečo?“
„Lebo otvárací tanec plesu je valčík.“
Pri tej predstave sa mi až zahmlilo pred očami. Ja a tanec?
„Aha... takže mám tiež jednu novinku. Nikde nejdem.“
„Kvôli valčíku? Neblázni.“
„Ty odo mňa čakáš aby som tancovala? Tak potom si si vybral nesprávnu partnerku. Teda... na ples,“ poopravila som sa.
„Vieš čo si myslím ja?“ prekrížil si ruky,“ že som si vybral správnu partnerku. Skvelú tanečnicu len to o sebe ešte nezistila.“
„Podľa mňa je na prd športovkyňa aj tanečnica.“
„V tom prípade ju musím vyskúšať,“ pootvoril dvere ešte viac.
„Čo?“
„Poď ďalej.“
„K tebe?“ neverila som.
„Ja som u teba už bol. A po ďalšie mrzneš. Máš červenú tvár.“
To nie od mrazu, pomyslela som si a vošla. Tú farbu spôsobil on svojimi slovami.
Áno, máme veľký pekný dom, ale s týmto sa nedal porovnávať. Uvidela som velikánske mramorové schodisko na poschodie.
„Čo ste zač? Mafiáni?“ neodpustila som si.
Rozosmial sa a zatvoril dvere: „nie. Moja mama vlastní pár hotelov a človek ktorý mi dal druhú polku DNA je politik.“
„To o otcovi si povedal hrozne. Nevychádzate spolu?“
„Nie. A je mi to fuk,“ šiel hore po schodoch. Nasledovala som ho,“ ale mám jeho výživné a zabezpečuje mi hokej, školu, slušné vreckové a chatu v tatrách.“
„Ty máš chatu v tatrách?“ skoro som odpadla.
„No.“
„Už sa nedivím, že Diana sa ťa drží zubami, nechtami.“
„Kvôli prachom to nebude. Jej otec je tiež politik a mama sudkyňa. S prachmi sa ohadzuje.“
„Ach tak,“ pochopila som,“ v tom prípade ste ideálny párik.“
Zastavil pred dverami: „ideálny párik? Nikdy. I keď moja mama si to doteraz myslí.“
„Musel si k nej niečo cítiť keď ste spolu chodili dve a pol roka.“
„Keby som ti odpovedal na toto, nemala by si o mne dobrú mienku,“ otvoril ich.
Mal pravdu. V tom prípade som odpoveď počuť nechcela. Príliš sa mi zdal podľa mojich predstáv. A sebecky som túto predstavu nechcela stratiť. Keď som sa ocitla v jeho izbe, otvorila som ústa.
„Waw.“
„Páči sa?“
Bola väčšia od mojej. Jednu polku mal modrej farby s nábytkom študenta, druhá bola sivej farby a plagátmi, dresmi, podpismi hokejistov a hlavne s presklenými poličkami na ktorých boli ceny. Podišla som k nej a našla aj fotky. Tímov v ktorých hral.
„Tu máš koľko rokov?“ vzala som do rúk tú najstaršiu.
„Päť. Ešte som nevedel čítať no korčuľoval som slušne,“ zabával sa na tom.
„Najlepší je ten účes,“ rozosmiala som sa. Blond dlhšie vlasy ostrihané na hubku.
„Každý má svoje temné chvíľky za ktoré sa hanbí,“ vzal druhá,“ hádaj kto je toto,“ ukázal na maličkého vychudnutého chlapčeka bez predného zuba.
„Ty to nie si. Netuším.“
„Andreas.“
„Čo?!“ vzala som si ju a poriadne pozrela,“ neverím. To sa odvtedy poznáte?“
„Áno. Od začiatku sme najlepší kamaráti. K tomu ešte teraz dvojič...,“ zasekol sa,“ vlastne nič.“
„Čo si chcel povedať?“
„Ale nič. To mi len tak vykĺzlo.“
Radšej som to nechala tak. Nechcela som byť tá čo vyzvedá. Odložila som fotky a začítala sa do cien.
„Zlato do 15 rokov? Striebro na majstrovstvách sveta do 20? Si neskutočný.“
„Ďakujem. Keď to takto povieš, znie to ešte lepšie.“
„Ja mám maximálne diplomy z vedomostných olympiád.“
„Snívam o tom, že raz odídem. A dokážem niečo veľké,“ priznal.
Zapozerala som sa na neho: „nebolo by ti smutno?“
„To áno. Ale veď chodil by som domov.“
„Jasné,“ postavila som sa pred neho,“ takže... ako to je s tým valčíkom?“
Trvalo kým ma to naučil, no stálo to za to. Dotyk s jeho rukami, keď sa mi dlaňou obtrel o nohu keď ukazoval ktorou pôjdem dopredu, keď ma držal na chrbte, to všetko mi spôsobilo neskutočné zimomriavky, ktoré mi prechádzali po tele v pravidelných intervaloch ako elektrina.
„Už ti to ide,“ zatočil ma.
„Ďakujem, že si mal so mnou trpezlivosť,“ dva krát som sa otočila a minula jeho ruku. Namiesto toho som sa zachytila rukami jeho hrude. Najprv som sa zľakla, no ostala som s rukami na ňom. Z nepochopiteľných dôvodov. Nepovedal nič. Len sme si hľadeli do očí. Ja do tých jeho krásnych zvláštne modrých. Po chvíli sa akoby ku mne nahol. Či sa mi to zdalo alebo to spravil naozaj už ale nezistím, lebo mu začal práve v tomto okamihu zvoniť mobil.
„Prepáč,“ pustila som ho a otiahla sa.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu