„Mohla by si niečo povedať,“ ozval sa po chvíli ticha.
„Čo mám povedať? Aj tak to podpíšeš.“
„Nepodpísal som.“
„Ale keď si mi to povedal, dodal si, že zatiaľ. A to o niečom svedčí.“
„Vieš čo pre mňa znamená hokej.“
„Viem. Otázka je, čo pre teba znamenám ja,“ prekrížila som si ruky a dúfala, že nepovie nejakú debilinu.
„Ľúbim ťa. Nadovšetko.“
„V tom prípade ako si predstavuješ náš vzťah po podpísaní zmluvy v Montreale?“
„Možno ju nepodpíšem.“
„Neklam,“ už ma začínal hnevať,“ kebyže si ju nechcel podpísať, ani to nevyťahuješ. Kašľal by si na to. Ale ty to podpíšeš tak či tak. Preto mi teraz odpovedz, ako si to predstavuješ o pár týždňov.“
„Bude to také ako doteraz. Nič sa nezmení.“
„Zmení. Kanada a Slovensko je od seba... viac ako ďaleko.“
„Čo keby si šla so mnou?“ spýtal sa pohotovo.
„Mam tu nechať rodinu? Školu?“ neverila som tomu, že to vôbec vyslovil,“ keby dnes nebol taký dôležitý deň, tak budem kričať.“
Nechápavo na mňa pozrel. To som vybuchla: „Nevieš aký je dnes deň?“
„Sobota?“
„Nie,“ postavila som sa a šla preč. Zadržiavala som v sebe slzy.
„Nen,“ utekal za mnou.
„Nechaj ma! Čakala som, že si ma vonku pozval kvôli niečomu inému, a nie, že mi oznámiš, že sa rozchádzame!“
„My sa nerozchádzame!“
„Ale áno! Lebo ja do Montrealu nepôjdem.“
„Školy sú aj tam.“
„Vážne?“ ironizovala som,“ predstav si, že aj na slovensku sú hokejové ligy.“
„Robíš mi to ešte ťažšie.“
„Ty to robíš ťažšie. Mám študovať v Montreale? A čo o rok keď za nich hrať nebudeš? Ostanem sama v škole?“
„Podľa teba nemám na to byť niekde inde ako na Slovensku, ktoré je sto rokov za opicami?“
„Neverím vlastným ušiam.... ty zo seba ešte hádam spravíš obeť.“
„Chcem podpísať zmluvu a chcem byť aj s tebou. Nechápeš?“ premohlo ho zúfalstvo.
„Chápem. Ale nemôžeš mať obidve. Ja nechcem priateľa ktorého uvidím raz za pol roka.“
„Prečo? Kopu párov je takých.“
„Ale ja medzi nich patriť nechcem. A nebudem. Mne nestačí počuť, že ma niekto ľúbi. Ja to potrebujem cítiť. A prajem „pekné“ polročné výročie,“ otočila som sa a pokračovala po chodníku domov. Zatvorila som sa v izbe a rozplakala. Namiesto úžasného večera som bola doma a smútila. Ráno som sa celá nevyspatá rozhodla konečne niečo zjesť. Urobila som si šalát a vyšla na terasu. Popri jedení som sa pozrela na Mikeov dom. Po pár minútach mi niečo došlo. Otvorili sa dvere domu a vyšla nejaká baba. Neverila som vlastným očiam. Keď na mňa pozrela a dokonca mi zakývala, skoro som umrela. Diana?! Veľmi ma to naštvalo. Najviac asi jej neskutočne škodoradostný úsmev. Keď nastúpila do auta a odišla, v pyžame a župane som prebehla na druhú stranu a zazvonila mu u dverí. Otvoril mi pomerne rýchlo.
„Čo tu robila?! Pohádali sme sa, tak si si musel zavolať ju?!“
„O čom to hovoríš?“ nechápal.
„O Diane!“
„Ty si myslíš, že s ňou niečo mám?“
„Zlatko,“ zrazu k nám prišla Mikeova mama. Nemala ma rada a tým pádom moje sympatie k nej klesali. Chytila ho za rameno,“ prečo jej nepovieš pravdu?“
„Mami to je medzi Nenou a mnou.“
„Ako chceš. Svoje som ti včera povedala,“ ukončila svoj vplyv na Mikea a zmizla v dome. To bol ďalší znak toho, že zrejme pôjde za chvíľu všetko do riti.
„S Dianou nemám nič. A to, že mi nedôveruješ ma ranilo.“
„Mňa ranil pohľad na to, ako o deviatej ráno odchádza z tvojho domu. Čo som si mala iné myslieť?“
„To, že tu nebola kvôli mne ale kvôli mame. Predávame dom a zháňala realitku.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár