Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 34.

trosku dlhsia cast, tak snad potesim .
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
„Zlatko,“ vtiahla ma dnu a objala.
„Prečo musel odísť?“
„Lebo chcel. A tak to je. Mala si s ním chodiť aspoň na diaľku. Za tým si stojím.“
„Bol by to vzťah na hovno.“
„A momentálne sa necítiš na hovno?“ položila jednoduchú otázku.
„Chcela som povzbudenie, nie vykopanie diery aby som mohla klesnúť ešte nižšie ako je dno.“
„Prepáč,“ ospravedlnila sa,“ poď do obývačky,“ pustila ma ďalej. Väčšinu vecí ešte mali v krabiciach. Kat si sadla na gauč a ja k nej. Postupne som jej pri rozprávaní a smútení a plakaní ľahla na kolená. Utešovala ma a bola som jej za to veľmi vďačná.

O tri roky:

Vošla som do strediska Rýchlej zdravotnej starostlivosti (155) a zbehla dole do šatne. Otvorila som skrinku a prezliekala sa do záchranárskej uniformy. Popri tom som mala v uchu handsfree a počúvala komentovanie dnešného zápasu Košic proti Zvolenu. Bolo to finále. Ak dnes Košice vyhrajú, sú majstri Extraligy druhýkrát po sebe spolu s Andreasom. S Kat sme chodievali na každý zápas a akurát dnes mi vyšla služba. Teda, nie, žeby som už pracovala ako lekárka, to určite nie, len už druhý rok chodievam s mamou do služieb na RLP (rýchla lekárska pomoc) čo mi dáva o veľa viac ako škola, kde som videla akurát hrubé učebnice a pár mŕtvol. Po druhé ešte som nenašla odbor v ktorom by som sa chcela v budúcnosti realizovať, v ktorom by som si urobila atestáciu a oficiálne bola na niečo zameraná. Byť internistkou ako mama mi nevoňalo. Chcela som byť konkrétnejšia.
„Haló Nena,“ prebrali ma mamine slová, ktorá sa zrazu objavila vedľa mňa.
„Ahoj mami.“
„Ahoj. Čo to máš?“ ukázala na ucho.
„Ehm....náušnica?“
„“Vtipné“,“ dala mi to dole,“ Nen ak ideš do služby, musíš byť zmyslami plne pripravená len na to.“
„Áno. Prepáč,“ ospravedlnila som sa a mobil vypla.
„Keď sa prezlečieš, príď hore.“
Tak som si dokončila účes ktorý pozostával s dlhokánskych vlasov až po stehná zopnutých do drdola a čelenky, ktorá mi držala aj tie najmenšie vlásky preč z tváre. Vyšla som na poschodie a zbadala som už známe tváre. Maminých kolegov lekárov (RLP rýchla lekárska pomoc) a chalanov z RZP (rýchla zdravotnícka pomoc). Navyše mali prax aj chalani z fakulty zdravotníckych odborov (urgent) , ktorých som tiež poznala. Po hodine som nevydržala nudu keďže sme nemali nijaký výjazd ako RLP a šla sa napiť do šatne. Našla som tam chalanov z fakulty ktorí sa hneď pohotovo otočili keď počuli otvoriť dvere.
„To si len ty,“ prevrátil očami Domino.
„Predstáv si. Čo tu robíte?“ nebolo zvykom, že sa schovávali v šatni.
„Čo asi? Počúvame zápas,“ odpovedal Tadeáš a až vtedy som si uvedomila, že sa krčili pri malom rádiu.
„Ste normálni?!“
„Budeš žalovať?“ spýtal sa Domino.
„Nie. Mali ste ma zavolať,“ odpovedala som dotknuto a pridala sa k nim krčiť sa nad rádio.
„Tvoj švagor dal jeden gól a na jeden prihral,“ oboznámil ma so stavom Erik.
„Nie je môj švagor. Teda zatiaľ.“
Áno, síce Andreas a Kat stále bývali spolu, Andreas sa stával hviezdou slovenského hokeja, Kat mala o dva mesiace štátnice, podľa slov im to šlo aj v posteli, no k manželstvu a deťom sa zatiaľ nemali. Aspoň som o tom nepočula. Mama sem tam pri nedeľnom obede do nich podpichne, že chce vnúča (podľa jej slov u mňa sa zrejme nedočká) no neriešia to.
Košice dali tretí gól pred koncom druhej tretiny, stav bol 3:1 a keďže sme sa neudržali, poriadne sme všetci skríkli: „gooooool.“ Vtom sa otvorili dvere a vošla mama. Tak na nás nakričala, že sa ozývali steny a cítila som sa maličká ako omrvinka.
„Takto si vážiš, že som ti vybavila prax so mnou?!“ otočila sa na mňa.
„Hrá Andreas. To musíš pochopiť.“
„Fajn,“ pohľad vrátila na chalanov,“ práve ste mali v sanitke hlásenie o bitke.“
„Prepáčte,“ ospravedlnili sa a utekali do sanitky.
„Mami j...“
„Nechcem nič počuť! Ale ak sa tak nudíš, môžeš ísť s chalanmi k rozbitým hlavám.“
Sklopila som radšej uši a utekala za chalanmi. Šli sme do utečeneckého tábora, kde sa pohádali dvaja muži. Ja som ošetrovala rany, chalani vypisovali papiere a jeden záchranár Andrej, ktorý bol s nami ako dozor sa podpísal pod ošetrenie. Ešte chvíľu sme dohovárali dvom mužom, ktorí nevedeli vôbec po slovensky, keď som si všimla na chodbe sedieť ženu. Bola to mladá černoška a hlavne čo som si všimla ako prvé bola tehotná. Držala sa za brucho. Oddialila som sa od ostatných a šla k nej.
„Hovoríte po slovensky?“
Neodpovedala. Skúsila som angličtinu a pri vtedy prikývla. Volala sa Seloma. Spýtala som sa jej čo ju trápi a zistila som, že už niekoľko hodín ma bolesti. Keď sa postavila, bolo to jasné.
„Chalani?! Myslím, že tu máme pôrod, odtiekla voda.“
Hneď sa ponáhľali k nám, lenže vtedy sa strhlo divadlo. Tá žena začala kričať, jačať, len čo sa jej Andrej dotkol. Nechcela ísť ani do nemocnice. Po pol hodine mlčania, kriku a pár slov k nám mi angličtinou povedala, že bola znásilnená. Odvtedy som s ňou komunikovala len ja. Nemala nijaký tehotenský, nijaké papiere, len pas. Keď začala mať najsilnejšie bolesti, zatvorila som sa s ňou do jednej prázdnej izby a vyšetrila ju. Podľa inštrukcií ktoré mi dal Andrej na chodbe. S hrôzou som zistila, že je kompletne otvorená. Presvedčila som ju, aby sa nechala odviesť do pôrodnice. V polke cesty sme ale museli sanitku odstaviť, rýchlo pripraviť pôrodnícky balíček a odrodila som ju. Podľa inštrukcií od Andreja, ktorého pri sebe Seloma nechcela. Nemohla nijakého chlapa keď takto mala roztiahnuté nohy ani vidieť. A tak som potlačila strach, pomohla malej vonku, zacvikla pupočník, prestrihla ho a držala novonarodený život v rukách. Kašľala som na krvavú uniformu, krvavú sanitku, len som ukázala Selome dcérku.
„Je krásna,“ usmievala som sa. No ona nie. Aj keď som jej malú chcela zabalenú v termo prikrývkach podať, odmietala to a nechcela na malú ani pozrieť. Nemo som hľadela na malú, ktorá medzitým počas cesty v sanitke prestala plakať, hýbala rúčkami a sem tam otvorila oči smerom na mňa. Spamätala som sa až na pôrodnej sále keď som odovzdala malú a informovala pôrodné asistentky o všetkom čo som robila aby to zapísali do dokumentácie.
Keď som sa vrátila na stanicu a zbadala mamu, už vedela o všetkom vďaka Andrejovi, ktorý jej všetko vyrozprával.
„Som na teba hrdá,“ dala mi pusu na čelo.
„Práve som niečo pochopila.“
„Čo také?“ usmiala sa. Akoby predtým kým sme nešli na výjazd vôbec nekričala.
„Budem gynekologička-pôrodnička.“
Hneď ako mi skončila služba, utekala som za Kat. Totiž po prvé som chcela zagratulovať Andreasovi k výhre a po ďalšie som sa chcela pochváliť s novoobjaveným zmyslom života. Zazvonila som pri ich dverách a dúfala, že po piatich hodinách po zápase budú doma. Nikto neotváral, tak som sa otočila, že odídem, no ozvala sa kľučka a otvorili sa dvere. Pri pohľade na človeka v nich som onemela. Nie len z toho kto to bol ale aj z toho, že mal len uterák okolo pásu. Mike?! Po troch rokoch som ho videla. Po rozchode sa naše životy úplne rozdelili. Nepísali sme si, nevolali, proste rozchod ako sa patrí. Len som vedela z netu, že hneď v prvý rok zahviezdil, ďalší rok vyhral ligu a tento rok ho povolali do prvého tímu Montrealu, do Montrealu Canadiens, kde bol zatiaľ brankarska dvojka. No pred dvoma dňami Montreal vypadol z play off v NHL. A teraz? Stojí tu.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu