Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 35.

„Ahoj.“
„Ahoj. Čo tu robíš?“ spýtala som sa.
„Pred pár minútami som sa vrátil zo zápasu Košíc proti Zvolenu.“
„Bol si sa pozrieť na Andreasa?“ to jediné dávalo zmysel.
„Nepôjdeš dnu? Porozprávame sa keď sa oblečiem. Nie je príjemne byť v uteráku na chodbe.“
„Prepáč,“ ospravedlnila som sa a vošla dnu,“ mal si sa obliecť než si otvoril.“
„Nestihol som.“
Kým sa zatvoril v kúpeľni tak som si sadla na gauč. Zapla som si telku a pozerala šport. Samozrejme, že ten bol ako prvý v nastavení. Prečo asi? Andreas.
„Už som tu,“ vrátil sa ku mne Mike. Vyzeral staršie, mal dlhšie vlasy a nebol čerstvo oholený.
„Takže čo tu robíš?“ zopakovala som.
„Je to zložité,“ sadol si ku mne,“ Andreas ma pozval kvôli jednej záležitosti a dal mi kľúče aby som sa mohol osprchovať kým sa vráti s Kat.“
„Aha. Akej záležitosti?“
„To ti nemôžem povedať.“
„Ak Andreas plánuje nechať moju sestru, nakopem ho. Prisahám.“
Usmial sa: „vieš čo? Ani trošku si sa nezmenila. Stále vidíš to najhoršie.“
„Lebo to tak je. Všetko je hrozné. Teda... okrem jednej veci čo sa dnes stala.“
„Akej?“
„Ty si ten posledný komu to zavesím na nos,“ usmiala som sa mu škodoradostne do tváre.
„Hneváš sa na mňa?“
„Nie. Ja som už dávno zabudla,“ nepriznala som.
„Ja nie.“
„Nenechaj sa vysmiať,“ prakticky som sa mu smiala do tváre. Lenže s bolesťou v srdci. Nikdy som nezabudla.
„Myslím to vážne.“
„A na čo spomínaš? Na to ako si ma nechal samú v posteli po sexe?“
„Nenechal som ťa samú. Až ráno, keď som musel ísť na lietadlo. Nemôžem za to.“
„Môžeš. A veľmi dobre to vieš,“ vrátila som pohľad na telku.
„Ty si nechcela vzťah na diaľku.“
„Takže som tá zlá? Je to moja vina?“
„Samozrejme,“ povedal mi rovno do očí.
„Zadrhni sa,“ postavila som sa.
„Nen,“ chytil ma za ruku,“ musíme sa naučiť spolu znovu vychádzať.“
„Povedz mi jeden jediný dôvod prečo by som to mala robiť.“
„Kvôli tvojej sestre.“
„Čo s tým ma Kat?“ nerozumela som.
„Uvidíš čoskoro. A snáď pochopíš.“
„Snáď pochopím?! Tým si čo chcel povedať? Že som sprostá?“ prekrížila som si ruky.
„Nie. Stále sa musíš urážať?“
„Áno! Aby som ťa stále nenávidela! Lebo len to mi pomáha!“ vypla som telku a šla k dverám. Dotkla som sa kľučky, keď sa sama otvorila. Len tak tak som sa stihla vyhnúť.
„Ahoj,“ prekvapene ma pozdravila Kat.
„Ahoj. Práve odchádzam.“
„Videla si Mikea?“ pochopil Andreas.
„Áno. Majte sa,“ prešla som popri nich von.
„Nen? Dnes prídeme k tebe dobre?“ zakričala na mňa zo schodiska.
„Dobre,“ odkričala som jej.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu