Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 37.

„Zabudni, že by som ti robil raňajky. Pohni kostrou ožran.“
„No dovoľ,“ otočil som sa dotknuto,“ včera si toho vypil viac ako ja. A mal som dôvod na pitie.“
„Väčší ako výhra majstrovského titulu?“ doberal si ma.
„Áno. Stretol som Nenu. Som na Slovensku pár hodín a hneď ju vidím.“
„Pohádali ste sa?“
„Áno. Nechápem prečo nemôže odísť so mnou.“
„Žeby kvôli škole?“
„Školy sú aj v kanade,“ odporoval som.
„V tíme si bol dva roky kým ťa nepreložili do Montrealu Canadiens. Myslíš, že by bola ochotná chodiť zo školy do školy? Tak by nikdy nedoštudovala,“ vyložil si nohy na stolík.
„Ale boli by sme spolu. Mám dosť prachov. Nemusela by nikdy pracovať.“
„Aj bez hokeja máš postarané o život vďaka rodičom. Podľa tvojej filozofie by si nemal hrávať hokej keď nemusíš.“
„Ale ja hokej milujem!“ začínal som byť podráždený.
„A Nena miluje pomáhať iným. O to ide. Nevzdá sa toho. Neočakávaj od druhých to, čo sám nie si ochotný spraviť.“
„Vieš v čom je výhodnejšia komunikácia na skype? Keď začneš byť mojim svedomím, nemusím ťa počúvať ale jednoducho ťa zruším.“
„Hovorím pravdu. Uvedom si to,“ zatváril sa príliš múdro a postavil sa. Začal upratovať byt.
„Andreas?“ pozrel som na neho.
„Čo je?“ zložil deku pod ktorou spal.
„Nena niekoho ma?“
„Prestaň. Na to ti neodpoviem.“
„Preto, lebo by ma to ranilo, alebo preto, lebo by ma to potešilo?“ zaujímal som sa.
„Neodpoviem.“
„Takže nemá,“ usmial som sa.
„Dobre. Nemá. A k čomu ti to je vedieť? Tak či tak sa k sebe nevrátite.“
„Prečo nie?“
„Myslím, že som ti to už veľa krát vysvetlil. Aj pred chvíľou.“
„Stále musím na ňu myslieť. Chýba mi.“
„To je už tvoj problém. Ty si odišiel. Nie ona,“ stále hovoril to, čo som počuť nechcel. Prevrátil som očami a začal mu zvoniť mobil. Zdvihol a odišiel na balkón. Ja som zatiaľ myslel na Nenu. Stačilo aby som ju raz videl, a všetko sa vrátilo. Nemal som priateľku a ani som o nijakej neuvažoval. No Nena bola jednoducho Nena.
„Neuveríš kto mi volal!“ vbehol dnu Mike.
„Nekrič. Stále ma bolí hlava,“ napomenul som ho.
„Budem reprezentovať Slovensko na majstrovstvách!“ znova skríkol.
„Čo?“ prebralo ma to.
„Vážne. Volal mi tréner. Mame sa stretnúť.“
„Waw. Gratulujem.“
„Ďakujem. Nejako som vyhladol.“
„Potom mi môžeš urobiť raňajky. Už som ti dva krát povedal ich zloženie.“
„A ja som ti dva krát povedal, že si máš trhnúť nohou a spraviť si ich sám.“
Chcel som mu niečo odvrknúť, no začal mi zvoniť mobil.
„Áno?“ zdvihol som. Po chvíli som vyvalil oči na Andreasa. Dostal som rovnakú ponuku.

Na druhý deň:

Nena:

Skončila mi škola a keďže som dnes nemala službu s mamou, rozhodla som sa ísť pozrieť Selomu do pôrodnice. Zazvonila som pred oddelením a čakala na sestričku.
„Dobrý deň.“
„Dobrý deň. Prišla som za Selomou Quietro.“
„Aha,“ pozrela sa na mňa prekvapene,“ vy ste rodina?“
„Nie. Len... ja som odrodila maličkú. Bola som zvedavá ako sa má.“
„Vy ste dcéra doktorky Orntovej?“
Očividne sa to roznieslo po celej nemocnici.
„Áno. Nena.“
Zatvorila dvere oddelenia a prekrížila si ruky: „Tak vám to môžem povedať. Seloma už nežije.“
Zbledla som: „prosím?“
„Ráno o štvrtej nám ušla z oddelenia. Hľadali sme ju po celej nemocnici a našli sme ju v kotolni s podrezanými žilami. No neskoro.“
„Preboha,“ chytila som si ústa.
„Bolo to hrozné. Pred dvoma hodinami odišli policajti.“
„A malá?“
„Je hore na novorodeneckom. Nestihla jej dať ani meno. Odmietala malu čo i len vidieť.“
Oprela som sa o stenu a nemohla tomu uveriť. Nedokázala som jej pomôcť. Po chvíli keď som sa spamätala, prezliekla som sa do uniformy a opýtala sa na novorodeneckom na malú.
„Ahoj Emka,“ pohladila som jej rúčku. Na matrike jej dali meno Ema. Mala tak prekrásnu tváričku. Maličké pršteky, noštek.... všetko. Hľadela som na ňu a zrazu ma chytila za prst. Celé vnútro sa mi zachvelo a nemohla som si pomôcť.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu