Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 39.

„Čím?“ spýtal sa akoby zle počul.
„Uvažujem o adopcii.“
„Čo si si to zas vymyslela?“
„Ide o dievčatko ktoré som odrodila na praxi. Hovorila som ti o tom.“
„Viem,“ prikývol.
„Zistila som, že jej mama spáchala samovraždu.“
„A uvažuješ o tom, že si malú adoptuješ?“
„Áno. Preto sa ťa pýtam či mám šancu ako slobodná.“
„Nen pozri,“ oprel sa rukami o stôl,“ bude to znieť kruto ale je minimálna, ak nie nulová šanca, že by ti ju zverili.“
„Prečo?“ nerozumela som.
„Po prvé študuješ. Po druhé nepracuješ a v neposlednom rade je problém aj to, že si slobodná.“
„Aha. Takže pôjde do dojčenského ústavu a potom do domova, lebo nepracujem a nemám manžela?“
„Už to tak vyzerá.“

Kat:

„Môže byť?“ konečne som vyšla z kúpeľne a ukázala sa Andreasovi v krátkych krvavých šatách.
Prestal sa hrabať v zásuvke a pozrel na mňa: „si prekrásna.“
„Ďakujem,“ usmiala som sa,“ môžeme ísť?“
„Samozrejme.“
Zamkol za nami byt, otvoril mi dvere auta a nastúpili sme.
Keď sme si dali pásy, otočil sa ku mne: „Zlatko niečo od teba potrebujem.“
„Čo si zabudol?“
Vytiahol šatku: „nič. Zaviažem ti oči.“
„Čo? Načo?“
„Nič sa nepýtaj a nebudem ti musieť klamať,“ tajomne sa usmial a zaviazal mi oči.
„Bojím sa,“ smiala som sa keď naštartoval a nič som nevidela, len cítila pohyb auta.
„Hneď budeme na mieste.“
Celú cestu som sa snažila prísť na to, o čo mu ide. To, že bol v poslednom čase divný nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa dialo teraz. Šli sme do kopca a nepamätala som si, žeby sme niekedy šli takouto cestou. Keď sme dorazili znovu mi otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť.
„Môžem si to dať dole?“
„Ešte nie. Chvíľočku,“ viedol ma po schodoch a cez dvere. Cítila som sa strašne zmetene, no na druhej strane vo mne rástla zvedavosť, pretože som absolútne netušila kde som a čo sa deje.
„Stoj,“ zastavil ma,“ a teraz si môžeš ľahnúť do kresla.“
Opatrne som si ľahla do mäkkého sklopeného kresla.
„Môžeš si šatku dať dole.“
Hneď ako som si ju zložila a otvorila oči, ostala som ohromene ležať a nemohla som sa od úžasu ani nadýchnuť. Ležali sme v tme v planetáriu a nad nami sa vznášalo hviezdne nebo.
„To je to najkrajšie čo som kedy videla.“
„Som rád ak sa ti to páči.“
„Je to úžasné. Ďakujem,“ objala som ho a pobozkala.
„Chcem aby si vedela, ako veľmi mi na tebe záleží, čo pre mňa znamenáš, a že si tá, s ktorou chcem stráviť zvyšok života. Veľa krát ti hovorím, že ťa ľúbim, ale myslím, že to slovo nevystihuje dostatočne to, čo k tebe v skutočnosti cítim. Je to ešte viac.“
„Zlatko,“ rozplakala som sa a silno ho objala,“ to všetko viem. A cítim k tebe to isté. Potrebujem ťa k životu.“
„Chceš byť so mnou navždy?“
„Áno,“ pošepkala som mu do ucha.
„Tak si ma vezmi.“
Trošku som sa odtiahla: „to myslíš smrteľne vážne?“
Zrazu dal predo mňa malú krabičku a otvoril ju: „čo myslíš?“
„Preboha,“ chytila som si ústa a posadila sa. Bola síce tma a svietili len hviezdy a mesiac, no aj tak ten prsteň vyzeral nádherne. A mal veľký kamienok.
„Áno!“ vykríkla som.
Tiež sa posadil: „Katarína Orntová, vydáš sa za mňa?“
Utrela som si slzy: „áno,“ a podala som mu ruku. Pomaly mi nasadil prsteň.

Nena:

Po rozhovore s Dávidom moja nálada klesla ešte nižšie. Emky mi bolo strašne ľúto. Chcela som sa o ňu starať. Ale teraz? Všetko šlo do riti. Kráčala som po schodoch a chcela sa vyplakať v izbe.
„To ti až tak vadím?“ spýtal sa Mike keď som vyšla hore.
„Nejde o teba. Aj som zabudla, že si tu.“
„Niečo sa stalo?“ zaujímal sa.
„Áno. Všetko sa posralo.“
„Môžeš sa vyrozprávať ak chceš.“
„Pôjdem za Kat,“ otvorila som dvere svojej izby.
„Dnes sa jej nedočkáš.“
„Prečo?“ otočila som sa späť na neho.
„Myslím, že práve rozhoduje o dôležitej veci. A taktiež som presvedčený, že to v noci s Andreasom oslávia.“
„O čom rozhoduje?“ to ma zaujalo.
„Nemôžem ti to povedať.“
„Prečo?“
„Lebo je to prekvapenie. Ráno sa to dozvieš. Nen, to, že spolu už nechodíme neznamená, že nemôžeme byť aspoň kamaráti, a, že ťa nevypočujem.“

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu