„Ide o to, či ma stále ľúbiš alebo nie.“
„Ľúbim. Ale zároveň sa bojím, že sa všetko zopakuje. Ani nebývaš na Slovensku.“
„Ja viem. Ale keby sme sa nejako dohodli a našli riešenie, určite by sa to dalo. Nechcem byť bez teba. A minule si povedala zaujímavý fakt. Emka potrebuje aby sa o ňu niekto postaral.“
„Nedá sa len tak zabudnúť,“ snažila som sa mu to vysvetliť.
„Prečo by sme nemohli zabudnúť na tie tri roky a začať odznovu?“
„A ako si to predstavuješ?“
„V prvom rade by sme vyriešili to, že sme dnes museli klamať.“
„Ty si v ústave klamal. Nie ja.“
„A preto aby sme nemali výčitky svedomia, ešte dnes sa vezmeme.“
„Ehm... čo?“ smiala som sa.
„Ak chceme na minulosť zabudnúť, musíme spraviť radikálnu čiaru.“
„Ty si ma chceš vziať a potom adoptovať Emku?“ neverila som.
„Áno. Ak si nechceš vziať toho svojho spolužiaka, gynekológa, je to jediná možnosť.“
Prekrížila som si ruky: „kebyže si nepovedal tu poslednú vetu, súhlasila by som.“
Zrejme si uvedomil čo povedal: „prepáč. Nemal som to povedať. Ale už viac nechcem byť bez teba. Nikdy. Preto žiarlim.“
„Ale nemusíš žiarliť. Si jediný.“
„Aj ty si pre mňa jediná. Preto si ťa chcem vziať,“ nahol sa a začal ma bozkávať. Bozky som opätovala, usmievala sa.
„Bolo by to šialené. Okrem toho zajtra odchádzaš na sústredenie. Chceš predsa ísť na majstrovstvá.“
„To je ďalší dôvod aby sme sa vzali dnes.“
„Tvoja mama nebude nadšená,“ hovorila som to s úsmevom na tvári.
„Ani tvoja. S tým rizikom musíme rátať.“
„Vždy všetko zľahčuješ.“
„Ty komplikuješ. Ide o nás a Emku. Nie naše mamy.“
Ani neviem čo ma presvedčilo viac. Či láska k Mikeovi, či láska k Emke. Každopádne sme o pár minút kúpili obrúčky a oddali nás na úrade.
Kat:
Zazvonila som pri vchodových dverách a čakala kým mi mama otvorí.
„Myslíš, že sa poteší keď jej to oznámime?“ spýtal sa Andreas.
„Myslím, že zinfarktuje. Ale v dobrom slova zmysle.... dúfam,“ nadýchla som sa a vydýchla.
Otvorili sa dvere a stál v nich Dávid.
„Ahojte. Prečo zvoníte?“ pustil nás dnu,“ veď stále máš kľúč.“
„Áno, ale už tu nebývam.“
„Stále tu máš izbu a hocikedy môžeš prísť,“ to mi Dávid hovoril vždy.
„Viem. Mama je doma?“
„Odkedy si jej zavolala, že prídeš, vypeká.“
„Mami,“ šla som za ňou do kuchyne,“ nemusíš piecť.“
„Ahoj zlatko,“ objala ma,“ je to len jeden koláč. A je hotový.“
„Dobrý deň,“ vošiel za mnou aj Andreas.“
„Ahoj,“ tiež sa objali,“ gratulujem, k pozvánke na majstrovstvá.“
„Ďakujem. Vážne ste nemusela piecť.“
„To nestojí za reč. O čo vlastne ide? V telefóne si mala divný tón,“ nerozumela a krájala koláč.
„Je Nena doma?“
„Nie. Ešte sa nevrátila zo školy.“
„Takže počkáme s novinkou kým príde.“
„Nič také. Som zvedavá,“ urobila kávu, preniesla všetko do obývačky a sadli sme si na gauč.
„Počúvam,“ nemohla sa dočkať mama.
„Naozaj nepočkáme na Nenu?“
„Nie. Mala sa ponáhľať zo školy. Už nenapínaj.“
„Dobre. Ide o to, že... ma Andreas požiadal o ruku.“
Mama s Dávidom na nás len hľadeli a nepovedali ani slovo. Po chvíli bolo ticho trápne.
„Mami mohla by si sa vyjadriť,“ skúsila som.
„Ty si tehotná?“
„Nie je. Teda nie si však?“ pozrel na mňa pre istotu Andreas.
„Nie som. Ľúbime sa a chceme sa vziať,“ chytila som Andreasa za ruku.
„Máte 22 rokov. Ste si istí?“ spýtal sa Dávid.
„Áno,“ naraz sme prikývli.
„Waw,“ spamätala sa mama,“ tak... gratulujem.“
„Ďakujeme,“ usmiala som sa a ukázala ruku.
„Ten je prekrásny,“ obzrela si prsteň.
„Však?“ usmievala som sa od ucha k uchu.
Započuli sme otvorenie vchodových dverí a hneď na to do obývačky vošla Nena s Mikeom.
„Myslela som si, že vidím Andreasovo auto. Ahojte,“ pozdravila nás Nena a objali sme sa.
„Majú veľké novinky,“ povedala jej mama, vzala mi ruku a ukázala jej ju.
„Ty si zasnúbená? S kým?“ zatvárila sa akoby Andreas neexistoval.
„Prestaň,“ napomenula som ju,“ s mužom ktorého ľúbim,“ pozrela som na Andreasa a dali sme si pusu.
Oslava trvala až do polnoci. Trvala by pravdepodobne aj dlhšie, no ráno Andeas a Mike odchádzali na Oravu na sústredenie.
Nena:
Ležala som v posteli a opierala sa o Mikea. Hladil ma po ramene.
„Škoda, že zajtra odchádzaš,“ pošepkala som.
„Teoreticky už dnes. Je jedna v noci,“ odhrnul mi vlasy.
„Vieš čo je smutné? Ešte nikdy som sa po našom milovaní nezobudila s tým, že vedľa mňa ležíš.“
„Nemôžem za to. Buď odchádzam alebo sa bojím, že nás načape tvoja mama.“
„Asi by dnes ďalší šok po zasnúbení Kat a Andreasa nestrávila.“
Chytil mi ruku a hľadel na obrúčky na našich prstoch: „asi ani svadbu by nestrávila.“
„Mala ťa rada ale odkedy si odišiel do Montrealu a mesiac som smútila, tak si stratil sympatie,“ povedala som pravdu.
„Už neodídem.“
„Neklam. Ráno odchádzaš.“
„Ale myslím z tvojho života. Už nikdy. Po majstrovstvách kúpim byt v Košiciach. Budeš to mať bližšie do školy. A prisahám, že budem doma tráviť každú voľnú chvíľu.“
„Doma v Montreale?“ podpichla som.
„Nie. Domov bude tam kde budeš ty a Emka. A taktiež budeš aj ty chodievať s Emkou do Montrealu.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
1dada5
29. 3.marca 2013 20:05
jééé prajem im to ale som strašne zvedavá na reakciu jej mamy to bude masaker
Napíš svoj komentár