„Ehm,“ naklonila som obal k sebe, aby nevidel odkaz, „nie. Len sa nevyznám vo vínach.“
„Pomôžem?“ dotkol sa obalu.
„Nie,“ odťahovala som obal a vypadol mi na zem. Rýchlo som sa po neho zohla a pod stolom otvorila maličký odkaz. Prečítala som si jednoduchú vetu, no znamenala pre mňa všetko.
I love you more than I can ever scream.
Po celom tele mi prebehli zimomriavky a rozbúchalo sa mi srdce. Bola to veta z textu, ktorý pre mňa zložil, keď sme spolu začali chodiť.
„Si v poriadku?“ zohol sa ku mne Leo.
„Áno,“ vložila som papierik do kabelky a posadila sa.
Uvidela som ako sa k nám vracia čašníčka. Usmiala sa na mňa a rýchlo som sa snažila vymyslieť nejaký plán.
„Už ste si vybrala?“
„No...“
„Môžem vás vziať na ochutnávku ak máte záujem.“
Zrazu mi to všetko došlo. Súhlasila som, poďakovala a kráčala za ňou dozadu k recepcii. Obzrela sa a keď pri nás nikto nebol, vytiahla papier a pero.
„Počkajte,“ zastavila som ju, „čo všetko vám Nat povedal?“
„Nič. Len ma požiadal o pomoc. Zvyšok som si domyslela.“
„Domyslela?“
„Určite sa máte radi. Podľa toho ako sa na vás díva, čo pre vás robí a ako ste sa zatvárila, keď ste si všimla papierik.“
„Budete určite nejako príliš vnímavá.“
„Tak chcete to pero alebo nie?“
Nat:
Niky nahnevane položila príbor: „nechceš nám konečne povedať čo sa deje?“
„Nič sa nedeje,“ zahovoril som a ďalej jedol.
„Nie sme sprostí. Niečo si Márií poslal po čašníčke.“
„Zrazu je to Mária?“
Vyvalila na mňa oči: „prosím?! Ty sa jej zastávaš?“
„Niečo som sa dozvedel a áno, zastávam.“
„Tebe totálne preskočilo,“ pridal sa na jej stranu Jerry.
„Počkajte,“ zastavil nás otec, „čo sa vlastne udialo medzi vami a Nenou? Prečo ste sa pohádali?“
„Chodil som s ňou,“ vysvetlil som rodičom.
„Ale veď teraz sa bozkávala s...,“ zastala v polke vety mama, keď uvidela môj výraz, „...aha..už rozumiem.“
„Prečo si nám nepovedal, že máš vzťah?“ spovedal ma otec, „preto si bol taký šťastný.“
„Je to všetko zložité. A ďalej sa to komplikuje,“ odpovedal som okrajovo a zameral pozornosť na čašníčku, ktorá sa k nám vracala s veľkým úsmevom.
„Čo povedala?“ zaujímalo ma.
„Vzala som ju dozadu na recepciu, aby vám mohla pokojne odpísať,“ vytiahla z vrecka papierik a podala mi ho.
„Ďakujem,“ prečítal som si ho s roztrasenými rukami a nemohol uveriť tomu, čo vidím.
„Čo napísala?“ vyzvedala čašníčka.
„V ponímaní druhých budeš možno ten druhý, no v mojom srdci naveky jediný,“ zopakoval som, postavil sa a prudko vykročil smerom k recepcii.
Leo:
Rodičia Márii jedli, nič si nevšimli a vo mne pomaly rástol hnev. Tá výhovorka s vínom sa mi zdala podozrivá a to, že Nat vykročil preč vyburcovalo moje podozrenie ešte viac.
„Mária je tam nejako dlho. Neprišlo jej náhodou zle?“ pýtal som sa jej rodičov.
„Dúfam, že nie,“ zareagovala jej mama a šla za ňou. V mysli som sa usmieval.
Nena:
Dva krát som sa nadýchla, vydýchla a otočila sa, že sa vrátim k našim a Leovi. Stihla som urobiť dva kroky, keď spoza rohu vyšiel Nat a zahľadeli sme sa jeden druhému do očí.
„Nie,“ pokrútila som hlavou.
Neprikladal váhu mojim protestom, došiel ku mne a začal ma jemne bozkávať. Bola som tak v šoku, že som sa musela oprieť o stenu, no v tej chvíli ma ani nenapadlo, žeby som sa mala odtiahnuť, práve naopak. Bozky som mu opätovala.
Po pár krátkych minútach sme prestali a oči sa mi naplnili slzami. Pohladila som ho po tvári, ktorú som tak milovala a dala by som všetko za to, aby som mohla byť s ním.
„Toto nesmieme,“ pošepkala som.
„Odíď od neho,“ povedal jednoducho, „počul som vás cez okno. Ja ťa ochránim a vyhrážky si môže strčiť do riti.“
Odtiahla som sa od neho a utrela si slzy: „to nejde. Bojím sa a za ten risk to nestojí.“
„Bojíš sa o seba? Naša láska nestojí za ten risk? Si smiešna. Všetko sa dá vyriešiť.“
Pokrútila som opäť hlavou: „ty to nechápeš? Bojím sa o teba a chalanov s Niky. Ublížil by vám a zničil vás. To, že umieram láskou k tebe nestojím za to, aby ste nedoštudovali, aby vám zhorel obchod, aby vám dolámal kosti... rozumieš konečne?!“
„Toto nemôžeš myslieť vážne.“
„Včera si sa so mnou rozišiel, obvinil ma z podvádzania a teraz ma bozkávaš a bojuješ o našu lásku?“
„Lenže ty si ma nikdy nepodviedla. Tvoje vyznanie čo si hovorila vonku a veta, ktorú si mi napísala je skutočná Nena a nie Mária, ktorou manipulujú rodičia a vynútený priateľ Leo.“
Pritiahla som si ho k sebe za ruku a hľadela mu do tváre. Zdvihla som ruku a prešla mu ňou do vlasov. Potom ho pohladila po pre mňa dokonalej tvári.
„Láska, nepodviedla, no na tie slová, čo si teraz povedal zabudni, dobre?“
„Nen, nikdy nezabudnem. A ak tvrdíš, že si už na mňa zabudla, alebo zabudneš, tak klameš. Tá veta z papierika bude večná.“
„Mám nápad. Zatvor oči. Uvidíš, že to bude takto ľahšie,“ vyzvala som ho.
Počúvol ma a vychutnávala som si pohľad na svoju jedinú lásku. Pokladala som ho totiž za rozlúčkový. Znovu som ho pohladila po tvári a jemne, opatrne, akoby nám to malo ublížiť ho pobozkala. Potom som sa odtiahla a brala to za definitívny koniec... radšej. Vykročila som a stuhla. Uvidela som mamu, ktorá mala ruky v bok, pokrovy výraz tváre a hľadela raz na mňa, raz na Nata.
„Mami?“ pošepkala som.
„Čo to malo znamenať?“ položila otázku bez emócie.
„Toto? Nič... len... som šla späť k stolu.“
„To vidím. Chlapče, utri si rúž z pier a odíď.“
Nat na ňu hľadel s nadvihnutým obočím: „nie som pre vás nijaký chlapček, nepotykali sme si a po ďalšie nemáte právo ma posielať preč.“
„V tom prípade ti to poviem jazykom, ktorému rozumieš... vypadni a ak ťa uvidím vedľa Márií, nepraj si ma. Má úžasný vzťah a ty jej priateľovi nesiahaš ani po päty.“
Nat:
„V tom prípade ti to poviem jazykom, ktorému rozumieš... vypadni a ak ťa uvidím vedľa Márií, nepraj si ma. Má úžasný vzťah a ty jej priateľovi nesiahaš ani po päty.“
„Nie, to on mne. Prezraďte mi... ako veľmi ju tlačíte do Leovej postele?“ odvážil som sa.
„Nemusíme ju do ničoho tlačiť. Ona vždy vedela, čo je pre ňu najlepšie.“
Pozrel som na Nenu, hľadal v nej oporu, no tá absolútne rezignovala a hľadela do zeme. Ako vystrašené dieťa. Tak mi neostávalo nič iné len odísť. Pri stole som si vzal mobil a pokračoval preč.
„Nat,“ postavil sa Jerry, „ešte máme dezert.“
„Musím odísť,“ pokračoval som
„Čo?“ zastavila ma Niky, „niečo si nám sľúbil. Odkedy sme prišli tak riešime teba a Máriu! Toto malo byť o šťastnej večeri v luxusnej reštaurácií!“
„Potrebujem si prevetrať hlavu. Naši sa aj tak zmierili s tým, že sa vydávaš, tak čo?“
„Tak čo?“ spýtala sa pobúrene, „vieš čo? Choď si.“
Poslúchol som ju, vzal si všetky veci a odišiel. Pred reštauráciou som si poriadne zahrešil a vošiel do prvého baru.
Nena:
Nat odišiel a ja som stále hľadela len do zeme. Cítila som sa otrasne a zronene.
„Podvádzaš Lea?“
„Mami,“ prevrátila som očami a nechcela to rozoberať.
„Mala by si mu byť vďačná.“
„Za čo? Za vyhrážky a zneužívanie? Chodím s ním, s Natom som sa rozišla, tak mi už daj pokoj,“
„Iné by za Lea vraždili.“
„Vážne? Vymením sa s nimi,“ vybrala som sa preč.
„Nebude ti tolerovať všetko.“
„Mami,“ zahľadela som sa jej do tváre, „ty otcovi toleruješ milenky, sama boh vie s kým si, takže myslím, že ste tí poslední, ktorí by mi mali kázať.“
Celý zvyšok večera bol ako zo zlého sna. Naši mi všetko vyčítali, z Lea bol zas najlepší potencionalny zať na svete, hral sa na urazeného a so slovami, že si všetko musí premyslieť odišiel na chatu do Tatier. Na jednej strane som bola rada, na druhej ma rodičia bombardovali hlúpymi poznámkami.
Nat:
V bare som si dal dva poháriky, energydrink a zúfal nad svojim nešťastným životom. Zajtra boli Vianoce a opäť som ich mal tráviť v neskutočnom smútku. Počas hodiny a pol v bare som prišiel na to, že mi je ešte horšie ako pri predstave, že ma Nena podvádza. Vtedy som si mohol vyčítať, že som niekde urobil chybu. No teraz, keď šlo o to, že nám v láske bránili ma v hrudi zvieral neskutočný pocit zúfalstva, že trpíme bez príčiny a bez príčiny napriek láske nemôžeme byť spolu.
Kráčal som nočnými uličkami, bola mi celkom zima, no mozog riešil len a len Nenu. Alebo, žeby srdce riešilo Nenu? Nevedel som a zabočil skratkou cez park. Vytiahol som mobil a uvidel tri neprijaté hovory od Niky.
Odhodlal som sa ju vytočiť a pripravil sa na príval kriku.
„Ahoj,“ zdvihla, „hnevám sa na teba!“
„Ahoj, ja viem,“ pozoroval som svetla lámp.
„Bojíme sa o teba. Kde si?“
„Už idem domov. Som v parku,“ prechádzal som trávnikom.
„Príď domov čo najskôr.“
„Prečo?“ rozosmial som sa, „aby si na mňa mohla kričať?“
„Napríklad. Dnes si nám vôbec nepomohol.“
„Leb...,“ nedopovedal som, lebo ma zrazu niečo udrelo po hlave a tvrdo som spadol do trávy. Na chvíľku som stratil vedomie, no podarilo sa mi na zemi otočiť. Nad sebou v tme som uvidel obrysy troch osôb a nebol schopný rozoznať tváre.
Najbližší sa ku mne zohol: „máme pre teba odkaz. Vraj budeš vedieť od koho,“ narovnal sa a stúpil mi na ruku.
Cítil som ako povolila a zavil od bolesti. Následne do mňa začali kopať, mlátiť ma hlava-nehlava a nemohol som sa ani brániť. Kvôli nečakanému prvému úderu do hlavy, prekvapeniu a kvôli prevahe.
Keď skončili, cítil som neskutočnú bolesť celého tela, tiekli mi po tvári slzy a z úst som vypľúval krv. Našťastie to všetko prešlo, keď som stratil vedomie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lorn
10. 5.mája 2015 12:39
give me more
Napíš svoj komentár