Chcem len žiť svoj život 34.

Niky:
Vrátili sme sa všetci k nám domov, samozrejme okrem Nata, a rodičia si nás posadili na gauč. Sedeli sme, držali sa za ruky a hľadeli do zeme.
„Takže prehliadneme, že ste nám to zatajili. Teraz povedzte ako si to predstavujete,“ vyzvedal otec.
„Normálne, že sa vezmeme,“ odpovedala som jednoducho.
„Stále musíme pripomenúť tvoj vek,“ hovorila mama.
„Fajn,“ postavila som sa, „teraz ideme k Jerrymu. Myslím, že vám to Nat dostatočne vysvetlil, že sa milujeme a nič s tým nespravíte. Prespím u Jerryho a zatiaľ to strávte.“
Jerry ma poslušne nasledoval k vchodovým dverám.
„To len tak odídete?“ spýtala sa prekvapene mama.
„Áno,“ vzala som kľúče a odišli sme o poschodia vyššie.
Jerry odomkol byt a ocitli sme sa v tme. Zasvietil.
„Nikoho nemáš doma?“ prekvapilo ma to.
„Naši sú na dome, sviatky trávime tam.“
Jerryho rodičia boli podnikatelia v stavebníctve, vlastnili dom a tento byt, čo nám vyhovovalo, lebo sme boli vždy tam, kde sme nenašli nič iné, len súkromie.
„Chápem,“ usmiala som sa, zatvorili sme sa v jeho rozhádzanej izbe a vytiahla som mobil. Vytočila som Nata.
„Komu voláš?“
„Natovi,“ vysvetlila som, „bojím sa o neho.“
„Nie je malé dieťa. Niky, pokoj.“
„Vôbec netuším čo sa tam stalo, že tak náhle odišiel. Je to môj brat a trápi ma to. Okrem iného nezdvíha.“
„Možno chce byť sám.“
„Ale ja nechcem, aby bol sám,“ odložila som mobil.
„A ja na druhej strane nechcem, aby sa tvoji rodičia na mňa hnevali,“ ľahol si na posteľ a oprel sa o vankúš.
„Vyrovnajú sa s tým, že sa ich dcéra zasnúbila tak skoro.“
„Nemali sme tak náhle odísť. Mali sme im to opäť vysvetliť.“
„Láska,“ podišla som k posteli a kľakla si k nemu, „vysvetlili sme, povedali argumenty. Teraz si musia uvedomiť, že je to dobrý nápad.“
„Zajtra za nimi pôjdeme,“ pritiahol si ma a bozkával ma. Moje vnútro jasalo ako zakaždým, keď sme boli spolu a so zatvorenými očami som si vychutnávala každý jeden okamih.
„Dobre,“ pošepkala som medzi bozkami a perami prešla na jeho krk. Pulz sa mu zrýchlil a s úsmevom som si na neho sadla obkročmo. Odtiahla som sa a chytila si gombíky blúzky. Stihla som rozopnúť jeden, keď mi začal zvoniť mobil.
„Kašli na to,“ snažil sa ma presvedčiť a hladil ma po bokoch.
„To bude Nat. Rýchlo sa uistím, že je v poriadku a pokračujeme,“ sľúbila som, vstala z neho a vzala mobil zo stola. Začali sme sa rozprávať a Jerry na mňa len netrpezlivo čakal. Bolo mi z toho smiešne.
„Príď domov čo najskôr,“ prikázala som mu, hoci som sama nebola doma. Chcela som, aby bol v bezpečí.
„Prečo?“ rozosmial sa, „aby si na mňa mohla kričať?“
„Napríklad. Dnes si nám vôbec nepomohol,“ zahovorila som.
„Leb...,“ odmlčal sa a ozval sa len buchot.
„Nat?“ pýtala som sa nechápavo, „haló.“
Nič. Pozrela som na mobil a nič nenasvedčovalo tomu, žeby nás prerušilo.
„Nat! Si tam?“
Hovor sa zrazu prerušil. Ostala som hľadieť na mobil a potom rýchlo utekala na chodbu.
„Niky,“ prišiel ku mne Jerry, „čo sa deje?“
Prestala som si obúvať lodičky: „Natovi sa niečo stalo. Musíme ísť za ním.“
„Čo by sa mu mohlo stať?“
„Neviem! Pohni!“ skríkla som na neho vystrašene. Zrejme z môjho výrazu pochopil, že to myslím smrteľne vážne a preto ma počúvol. Odviezol nás do parku, kde sme kričali jeho meno a hľadali ho.
„Čo keď sme sa minuli a už je doma?“ uvažoval Jerry.
„Nie! Nedvíha mi,“ znovu, po stý krát, som ho vytočila.
Tento krát sa ozvala jeho známa zvučka z mobilu a v tráve som uvidela niečo veľké a tmavé.
„Preboha!“ skríkla som a raketovou rýchlosťou za ním utekala, „rýchlo volaj záchranku!“
Kľakla som si k nemu a ako prvé skúsila pulz.
„Chvála bohu,“ povedala som pre seba a držala mu hlavu, „Nat, prosím vydrž.“
Jerry nad nami dohovoril so záchrankou a tiež si k nemu čupol: „máš na rukách krv.“
Pozrela som na seba a vážne som bola od krvi. Rozplakala som sa: „Nat, ty sa z toho dostaneš, uvidíš.“
Sanitka našťastie prišla veľmi rýchlo. Začali ho ošetrovať a s Jerrym sme len stáli obďaleč a musela som nariekať. Vidieť Nata v takomto stave bolo hrozné a bolelo ma to rovnako ako jeho. Naložili ho na nosidlá, preniesli do sanitky a s Jerrym sme šli v aute za nimi.
Vôbec nás k nemu nepustili, nič nám nechceli povedať, len sme ako idioti mali stáť na chodbe.
„Mali by sme zavolať tvojim rodičom,“ navrhol Jerry.
Odhodlala som sa a zničila im touto novinkou ďalšie Vianoce. Ponáhľali sa do nemocnice a dosť sa vystrašili. Bombardovali ma otázkami, domáhali sa u sestričky lekára až nakoniec naozaj prišiel.
„Utrpel otras mozgu, šili sme mu hlavu, má dolámané rebrá, zlomili mu ruku a po celom tele sme našli podliatiny a rany.“
„O môj bože,“ oprela sa mama o otca, „bude v poriadku?“
„Už vníma, rozprával s nami, takže síce to nejaký čas potrvá, no dostane sa z toho.“
„Vďaka,“ chytila doktorovi ruku, „môžeme ho vidieť?“
Usmial sa: „nemáte za čo a samozrejme. Izba osem na oddelení.“
Naši sa vybrali za ním a my s Jerrym sme uvideli, ako sa k nám po chodbe blížia Kori s Tedom.
„Napísať sms-ku Nat je v nemocnici bez ničoho ďalšieho je dosť sprosté, nemyslíte?“ spustil kritiku Kori.
„Myslíš, že som bola schopná napísať niečo viac?“ vrátila som mu cez slzy, „zmlátili ho.“
„Čo ho?“ pýtal sa šokovane Ted, „takže... to nie je ako minule?“
„Neublížil si sám ak myslíte na toto,“ vysvetlil im Jerry a stisol mi ruku na znak podpory a povedal im ako sme ho našli v parku.
„Neviem sa kto to urobil?“
Pokrútila som hlavou a vrátili sa rodičia.
„Chce vás vidieť,“ povedal otec a konečne som videla na mame, že sa aspoň trošku upokojila.
S chalanmi sme prešli nemocničnú chodbu a zaklopali na izbu číslo osem. Otvorila som dvere a zažila som deja vu spred dvoch rokov.
Nat opäť ležal na posteli (tento krát v polosede kvôli rebrám), opäť mu tiekli do žily lieky proti bolesti, ruku mal v sadre a vyzeral, akoby ho prešiel traktor.
„Braček!“ vykríkla som a silno ho objala.
„Aaaaau!“ zastonal nahlas a preto som ho hneď pustila.
„Prepáč, nechala som sa uniesť,“ posadila som sa na kraj postele vedľa neho, „vystrašil si nás. Je ti lepšie?“
„Našťastie mi dávajú lieky proti bolesti, takže sa to dá, no kvôli rebrám sa mi ťažko dýcha. Je to lepšie, ale musím sa zotaviť. Ďakujem tebe a Jerrymu, že ste ma našli.“
„Kašlite na blbé rečičky,“ skočil nám do reči Ted, „kto to urobil?“
„Neviem,“ pokrútil hlavou.
„Nat, neser nás, musíš to ohlásiť,“ naliehal Kori.
„Už sa ma lekári pýtali čo si pamätám,“ pozrel si na sadru, „nič neviem.“
„Aha... takže to, že vyzeráš ako boxer po desiatich prehratých zápasoch máme prehliadnuť?“ nadvihol obočie Jerry.
Nat ho prebodol pohľadom: „nechajte to tak.“
Došlo mi to: „ty vieš kto to bol.“
„Viem, lenže nemá zmysel to riešiť, lebo by sa to vypomstilo.“
Prekrížila som si ruky: „má to niečo s večerou v Palace?“
„Možno.“
„Má to niečo s Máriou?“ pokračovala som.
Konečne na mňa pozrel: „možno.“
„Bol to Leo?“ otvorene sa spýtal Jerry.
„Nie,“ povzdychol si Nat, „jeho ľudia.“
„Ľudia?“ zopakoval Ted.
„Traja.“
„Toto musíš ohlásiť. Skoro ťa zabili,“ pripomínala som.
„Načo to mám ohlásiť?“ pokrútil hlavou, „všetko je v riti. Všetko je preč. Nena ma miluje, ja milujem ju, nikdy ma nepodviedla a napriek tomu nemôžeme byť spolu. Leo je psychopat, ktorý sa vyhráža. Má vplyv na našu školu, skoro ma vyhodili a čo je ešte zarážajúcejšie, pozná vás a ľahko môže docieliť, že ani jeden z nás nedoštuduje. Nehovoriac o tom, že pokojne podpáli náš obchod. Včera som sa to dozvedel a Nena nie je ochotná bojovať. Prispôsobila sa rodičom, prispôsobila sa Leovi a rezignovala ako malé dieťa. Rozišla sa tento krát ona so mnou. Tak mi teraz dajte jeden jediný argument, prečo by som mal Lea obviniť z ublíženia na zdraví, keď ma za chrbtom milión právnikov, všetci budú na jeho strane, odíde maximálne, ak vôbec, so smiešnou pokutou a výsledkom bude, že nás zničí a tak či tak mu bude Nena zobať z ruky...“
Ostali sme na neho hľadieť ako teľatá na namaľované vráta a naozaj ani jeden z nás nenachádzal objektívny argument.
„Ty si tiež rezignoval,“ pochopila som.
„Presne,“ prikývol Nat, „lebo nemám síl to viac riešiť. Došli mi sily bojovať.“

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu