„Nen,“ prestal, „ja sa chcem rozprávať.“
„O čom?“ venovala som mu úsmev.
„O tom, čo sa práve stalo.“
Opäť som sa posadila: „myslím, že sa to volá milovanie. Ted s Korim by oponovali, že sex.“
„Myslím to, čo z toho vyplýva pre nás dvoch.“
„Pozri... ja viem, že je to pre nás obidvoch ťažké, no neviem ako inak to vyriešiť ako počúvať Lea.“
Prevrátil očami a pozrel do boku. Zosmutnela som.
„Nat... ak máš iný nápad, tak mi ho povedz.“
Pozrel na mňa: „mám pár predstáv, kam by som ho najradšej nakopal a poslal.“
„A on by ti to dvojnásobne vrátil a výsledok by bol ten, že z toho vyjdeš ako porazený.“
„Aha, zabudol som, že je Leo neskutočný macher a tebe rodičia pri narodení vyoperovali vlastnú vôľu.“
Trvalo mi kým som strávila jeho slová a sklamane sa z neho postavila a začala sa obliekať.
„Nen,“ posadil sa.
Obliekla som si nohavičky a zapla podprsenku: „dám ti radu. Nabudúce sa najskôr chci rozprávať a až potom ma pretiahni.“
„S tebou sa nedá normálne rozprávať,“ kritizoval ma, odhrnul deku a postavil sa. Došiel k jedlu na stole, otvoril fľašu Nicolausky a nalial si. Hodil do seba pohárik akoby nič.
„To s tebou sa nedá rozprávať! Vkuse mi všetko vyčítaš! A pritom sa snažím, aby ten psychopat neublížil ani jednému z vás! Potom sa stretneme a som tá najhoršia bez vlastnej vôle a hneváš sa!“
Naštvane položil alkohol: „ku*va! Ja sa nehnevám na teba!“
„Tak potom?“
„Hnevám sa na osud, lebo proste neverím, že je taká sviňa, aby dopustil, aby sme sa do seba tak veľmi zamilovali a nemohli byť spolu! Chcem, aby spravodlivosť vyhrala a aby si nemyslela len na to, ako nedať Leovi možnosť sa hnevať! Nie je fér, že sa denne môže dívať na tvoju neskutočnú krásu a mne ostáva len sa tváriť, že je všetko fajn, že mi nechýbaš a pritom vnútri zomieram, lebo milujem každú jednu bunku tvojho tela, celú tvoju povahu, tvoj smiech, proste teba.“
„Pane bože,“ chytila som si ústa a po tvári sa mi rozkotúľali slzy, „to...,“ došli mi slová, vnútro mi vybuchlo a čupla som si so vzlykaním.
Opatrne si ku mne čupol a objal ma: „neplač.“
„Slovo milujem nevystihuje dostatočne to, čo k tebe cítim,“ šepkala som mu cez vzlyky.
„Ja viem, láska. Cítim to isté.“
Odtiahla som sa a utrela si slzy: „poďme sa rozprávať.“
Usmial sa a pobozkal ma: „už sa rozprávame.“
„Vieš, nemyslím si, že je osud sviňa. Podľa mňa dobre vie čo robí. Inak by tu neboli Kori, Ted, Jerry a Niky, ktorí zorganizovali toto prekvapenie.“
„Ale aj tak nebudeme spolu, však?“
Postavila som sa, chytila ho silno za ruku a dotiahla späť na gauč. Posadili sme sa, on sa opieral o bok, ja som sedela v tureckom sede a povzbudzujúco som sa usmiala.
„Ak sa ideme rozprávať, začnime tebou,“ navrhla som, „kto bol Monika a čo sa vlastne v skutočnosti stalo?“
„Vážne to chceš počuť?“ spýtal sa prekvapene.
Prikývla som: „chcem. Úplne všetko odzačiatku.“
Nat pred skoro piatimi rokmi:
Mal som 18 rokov a s chalanmi sa nám akurát končil školský rok. Vypochodovali sme z budovy gymnázia s vysvedčeniami v rukách nahodení do košieľ a tesilových nohavíc. Svoju individualitu nám dodávali čierne linky okolo očí a kravaty s lebkami.
„Videli ste riaditeľku, keď nás uvidela?“ smial sa Jerry.
„Myslím, že sa prežehnala keď uvidela tvoje tetovanie na ruke,“ spomínal som.
„Nevadí. Ešte rok vydržíme a vyrážame na VŠMU,“ veštil budúcnosť.
„Myslíš, že sa tam dostaneme?“ pozrel som na neho. Ja som si tým taký istý nebol.
„Určite,“ prikývol Ted, „hlavné mesto, vlastné byty, hudba, baby, žúrky.“
Zrazu sa pred nami objavili štyri baby v krátkych šatách rôznych farieb na vysokých podpätkoch.
Kori zastavil a dal si dole slnečné okuliare: „dobrý bože, prečo si vymyslel jeseň a zimu kedy nám je tento prekrásny pohľad upieraný?“
Jerry s Tedom tiež zastali a zdieľali jeho nadšenie.
„Nabudúce kratšie,“ zakričal za nimi Ted. Dievčatá sa otočili a zasmiali.
„Už ste sa pokochali?“ čakal som kým sa pohnú.
„Vieš čo?“ pozrel na mňa Kori, „mám vážne podozrenie, že si suchár.“
„Suchár? Nájdite si konečne skutočný vzťah, lebo vám jednorazovky neprospievajú,“ karhal som ich.
„Sme mladí. Treba si užívať.“
„Dobre, ale čo tak si užívať s jednou? Nechápete to?“
„Oni to nepochopia nikdy. Na to majú príliš odkrvený mozog.“
Nepovedal to ani jeden z nás, hlas sa ozval spoza kríkov, odkiaľ zrazu vyšla štíhla baba s dlhými, čiernymi vlasmi pomedzi ktoré vytŕčalo pár zelených pramienkov. Oblečené mala čierne roztrhané silonky, čiernu minisukňu, obtiahnutú volánikovú blúzku bielej farby a na to čiernu vestu. Samozrejme čierne okolo očí.
„Prosím?“ spýtal sa dotknuto Kori.
Zhasila cigaretu a podišla k nemu: „že ste príliš nadržaní, krv sa vám z mozgu presunula natrvalo medzi nohy a tým pádom máte také reči aké máte.“
Kori, Jerry a Ted na ňu vyvalili oči. Ja som sa uškŕňal a usmieval.
„Dobre,“ spamätal sa Ted, „si nejaká feministka alebo čo? Poznáme také „múdre“ ženy a potom nám skočia do postele. Mal by ťa niekto konečne poriadne pretiahnuť,“ vysmieval sa jej Kori.
„S vami by som nešla do postele ani keby ste boli poslední na zemeguli. Musela by som totiž prísť o všetku sebaúctu.“
Dvojnásobne ich uzemnila a ja som len pobavene krútil hlavou.
„Čo sa usmievaš? Uráža aj teba,“ povedal mi Ted.
„Nie,“ skočila nám do rozhovoru, „on vás napomínal kým som sa neprihovorila,“ upriamila na mňa pohľad. Pozreli sme si do očí a mala ich najzelenšie aké som kedy videl. Napriek oblečeniu pôsobila príliš jemne.
„Takže logicky z toho vyplýva, že som jediný z nás štyroch s ktorým by si o tu sebaúctu rada prišla?“ spýtal som sa.
Jemne si zahryzla do pery, čo robila veľmi často, usmiala sa a prikývla: „áno. Inak,“ podala mi ruku, „volám sa Monika.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár