Kráčala som s Leom po chodníku smerom k internátu a rozprávali sme sa prevažne o škole a o budúcnosti. Dalo sa s ním celkom dobre rozprávať. Bol z rovnakého prostredia ako ja.
„Vieš,“ zastavil v chôdzi, „už včera som si niečo všimol.“
„Čo také?“ usmiala som sa.
Vzal prameň mojich vlasov medzi prsty a dal mi ich za rameno: „prekrásne vlasy.“
„Ehm,“ trošku som odstúpila a dala si všetky vlasy dozadu, „ďakujem.“
„Nemáš zač,“ znova kráčal a pokračovali sme chodníkom k intraku.
„Vieš si predstaviť inú budúcnosť ako byť právnikom?“ zaujímalo ma.
„Nie. Som tak nastavený odmalička.“
Prikývla som: „ja tiež. Nie je smutné, že nám rodičia nedali šancu sa rozhodnúť?“
„Rozhodnúť? Mám vlastný byt a BMW. Myslím, že rozhodnutie je jasné.“
Z jeho odpovede mi ešte viac poklesla nálada: „chápem. Takže... tu je internát,“ zabočila som a kráčala po schodoch ku vchodu. Chytil ma za boky. Pozrela som na neho. Len sa usmieval. V duchu som pokrútila hlavou a kráčala ďalej.
Nathan:
„Viete, že je divné, že ideme s Niky štyria?“ smerovali sme v aute k škole. Šoféroval som svoje audi a dával pozor na cestu.
„Neviem ako ty, no my tam ideme kvôli tebe a Márií. Alebo Nene, podľa toho, ako ju začneme odteraz volať,“ zabával sa na mne Kori.
„Možno ju ani nenájdeme,“ predpokladal som. V tom sa na chodníku spoza zákruty vynorili dve osoby. Prudko som zastavil.
„Čo ti šibe?!“ skríkla Niky, „otlačil ma pás.“
„Nena,“ hľadel som na ňu ako si pokojne kráča s nejakým fešákom.
„Tamtá?“ naklonil sa vedľa mňa Ted, „je oblečená inak.“
„Je to ona. S nejakým vyumelkovaným dementom,“ nahnevane som žmúril oči.
„Možno je to jej brat,“ hádala Niky.
„Je jedináčik,“ opravil som ju.
„Bratranec?“ pokračovala. V tom zastali a prehodil jej vlasy cez rameno. Cítil som, ako podvedome stláčam volant.
„Ani bratranec,“ dýchal som zhlboka.
„Možno to nie je tak, ako to vyzerá. Sledujme ich,“ navrhol Jerry. Hneď som ho poslúchol a autom sme ich nenápadne nasledovali. Keď jej chytil na schodoch boky, vystúpil som na školskom parkovisku a podráždene chodil sem a tam.
Prvý vystúpil Kori a pridal sa ku mne: „vážne to nemusí nič znamenať.“
„Prečo si myslíš, že ma to trápi?“ rozhodil som rukami, „včera som ju ranil a odkopol, takže je všetko v „pohode“.“
„V pohode?“ vystúpila Niky, „nie! Nemienim sa naďalej prizerať, ako sa môj brat dobrovoľne ničí, keď očividne niekoho ľúbi! A tá dotyčná ľúbi jeho! Spamätaj sa! Inak ti ju ten vyumelkovaný panák preberie. To s Monikou hoď za hlavu! Mali ste autonehodu a umrela. Bola to nehoda, aktuálne minulosť tak sa preber a priznaj si, že máš Nenu úprimne rád.“
„Čo ak sa viac hodí k nemu?“ vyslovil som svoje ďalšie obavy.
„Takže o to ide,“ rozumel Jerry, „hovoríš o nej od prvého dňa. Písali ste si denne, volali ste si denne. A čo tá tvoja ceruzka na oči? Myslíš, že tamten pako bol pri nej keď plakala? Pomohol jej keď plakala? Dal jej ceruzku na oči? Plakala, keď ju bezdôvodne ranil? Ona niečo cíti k tebe. Inak by sa netrmácala za tebou kvôli tomu, že ste sa pohádali.“
„Ak už chodí s tamtým?“ spýtal som sa zúfalo.
„Ak som správne videl, tak sa od neho odtiahla, keď sa dotkol jej vlasov,“ usmieval sa Ted, „od teba sa včera, keď ste sa bozkávali, neodtiahla.“
Mária:
Výhodou toho, že som bola v budove internátu bolo, že sa nachádzal presne vedľa VŠMU, kde som robila skúšky a kde som dnes mala zápis. Stačilo sa tam nenápadne dostať. Zbadala som dámsku toaletu naľavo od vstupnej recepcie internátu a napadol mi plán.
„Je mi trošku nevoľno. Opláchnem sa na toalete, počkáš chvíľku?“ dotkla som sa Leovej ruky a ten len chápavo prikývol.
Vošla som na toaletu a ako prvé hľadala okno. Usmiala som sa a uvidela svoju spásu. Bolo našťastie dostatočne veľké a otvorila som ho. Musela som konať rýchlo, tak som prehodila lodičky a kabelku, preliezla ho a ostala stáť na parapete z vonkajšej strany. Pri pohľade na zem som si uvedomila, že som nedomyslela výšku.
„O do riti,“ zanadávala som si a pozrela na chodník medzi internátom a školou. S hrôzou som zistila, že na mňa hľadí Nat s ďalšími štyrmi ľuďmi. Stiahlo mi všetky vnútornosti a držala som sa na parapete.
„Zbláznila si sa?“ bežal ku mne pod okno.
„Nezbláznila. Len... sa bojím skočiť.“
„Si na prvom poschodí. Skoč a chytím ťa,“ navrhol. Samozrejme, že k nemu pribehli aj jeho traja kamaráti a neznáma baba.
„Nie. Ja to zvládnem aj sama. Teba nepotrebujem k ničomu. Hlavne po včerajšku,“ odvrkla som tvrdohlavo.
„Naozaj? O desať minút máš zápis. A očividne ti na ňom záleží, keď lezieš cez okno.“
„O desať minút?“ vytiahla som mobil jednou rukou a pozrela na čas. Bohužiaľ druhá ruka sa mi šmykla a nestihla som sa zachytiť. Spadla som rovno na Nata a keďže tiež nebol pripravený, neudržal rovnováhu, padal dozadu a dopadli sme tým štýlom, že som na ňom obkročmo sedela. Dlhé vlasy mi padali okolo neho a obidvaja sme na seba hľadeli s vyvalenými očami. Po chvíli som sa spamätala a vnímala opäť jeho krásne oči a dokonalú vôňu.
„Dúfam, že to, čo cítim nohou, je niečo iné, ako si myslím,“ pýtala som sa, no ani sa nepohla.
„Mobil,“ vysvetlil a dotkol sa mi vlasov. Opatrne mi ich dal za ucho a rukou ostal na mojom líci. Bože... všetko sa vo mne miešalo a mozog mi šiel vybuchnúť.
„Aspoň vieme odpoveď na fyzikálnu otázku čo sa stane, keď 40 kilový chalan chytá 40 kilové dievča padajúce z metrovej výšky,“ vtipkoval Kori a tá baba ho buchla lakťom do boku.
„Musím už ísť,“ postavila som sa a rýchlo si obúvala lodičky. Potom som hľadala kabelku.
„Tu máš,“ ukázal mi ju Nat.
Vzala som si ju: „napriek všetkému ti ďakujem.“
„Nemáš za čo. Odpustené?“ spýtal sa smutným tónom.
„Daj tomu ešte trošku času,“ odpovedala som a rozbehla sa konečne na zápis.
Ledva som to stihla, celá ceremónia (papierovačky) trvala asi desať minút a s úžasným pocitom, že budem študovať externú formu scenaristiky som sa vracala do budovy internátu. Na chodbe som uvidela Lea.
„Nebola si na toalete?“ hľadel na mňa zmetene.
„No... áno, ale šla som sa trošku nadýchať čerstvého vzduchu. Môžeme pokračovať.“
„Súhlasím,“ chytil ma za predlaktie. Akoby ma kopla elektrina a odtiahla som ruku. Otočila som sa a pokračovali sme na poschodie. Podľa kľúčov som našla izbu 313 a odomkla. Uvidela som dve postele, dve skrine, stôl, stoličky a poličky.
„Pekné. Určite je to tu menšie ako tvoja izba u rodičov,“ obzeral sa Leo.
„To si píš. Ale vystačím si. Dúfam, že spolubývajúca bude v pohode.“
„Stále nechceš ísť bývať ku mne?“ uisťoval sa.
„Už som ti to vysvetlila. Chcem byť samostatná a... dospieť. Nemyslíš, že ako budúcej právničke mi to pomôže?“
„Si od rodičov zvyknutá na luxus. Tvoja budúcnosť je luxus. Prečo by si mala tolerovať toto?“ ukázal znechutene.
„Možno si chcem zachovať triezvy pohľad na priemerný život,“ usmiala som sa.
„Lenže ty nie si priemerná. Môžem ťa skúsiť presvedčiť?“
„Skúsiť to môžeš,“ prikývla som a vedela, že ma nepresvedčí ničím.
Chytil ma za pás a pritiahol si ma. Stáli sme tam pritlačení jeden na druhom. Zaskočil ma a vystrašene som nevedela, kde mám položiť ruky.
„Si zlatá,“ pobavil sa a pobozkal ma.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár