Napriek tomu len ty (HP) * 54 ... THE END

Na druhý deň:

„Bojím sa ich dotknúť. Sú takí malí,“ hľadel Remus v kúpeľni na prebaľovací stôl kde boli naše štyri deti nahé položené len na uterákoch.
„Máme štyri deti. Nečakaj, že sa o nich budem starať len ja.“
„Nie navždy. Len kým sa nenaučia chodiť.“
„Remus,“ prebodla som ho pohľadom,“ ukážem ti to. Pozri. Chytíš si malého pod pazuchy, fixuješ hlavičku, nadvihneš a prevrátiš si ho opatrne na predlaktie. Tak sa ti nezošmykne,“ hovorila som čo som robila. Potom som Olivera opláchla pod teplou tečúcou vodou. Zlato mi spinkal a ani sa nepohol. Nakoniec som ho položila na osušku, osušila a vzala si ho do náručia.
„To je všetko. Ľahké,“ dala som malému pusu na líčko.
„Tak dobre,“ nadýchol sa a opakoval po mne. Šlo mu to. A Casovi sa to očividne páčilo. Ako aj dievčatkám Kore a Estere.

O pol roka:

Otvorila som vchodové dvere. Mala som pohovor v nemocnici kvôli vypršaniu materskej. Prvýkrát som nechala Remusa samého s deťmi. Aj som sa toho obávala. Položila som kabelku v obývačke a šla hore. Kočiare boli doma, takže nikam ísť nemohli. Podozrivo bolo ticho. Čo sa mi nezdalo. Otvorila som dvere spálne a skoro odpadla. Remus spal na posteli, Ester objímal jednou rukou, Caspera druhou, Olivera a Koru mal na hrudi. Tiež spali. Bol to neskutočný pohľad. Usmiala som sa, vzala pomaly malých, uložila do postieľok a ľahla si k Remusovi. Pritúlila som sa k nemu.
V sne ma objal a po chvíli sa pohotovo posadil: „deti!“
„Kľud,“ chytila som ho za ruku a smiala sa,“ sú v postieľkach.“
„Veľmi som sa zľakol,“ vydýchol si.
„Vieš akí ste boli zlatí?“ pobozkala som ho.
„To nebolo vôbec smiešne,“ upozornil ma.
„Nehnevaj sa,“ objala som ho,“ prepáč. Len sa stále točíme okolo detí a máme na seba málo času.“
„To máš pravdu. Ako to dopadlo v nemocnici?“
„Predlžila som si materskú dovolenku. Keď sa vrátiš do rádu, niekto sa musí starať o deti.“
Pozrel mi na ruky a neprehovoril. Niečo sa stalo. Vedela som to.
„Láska o čo ide?“ spýtala som sa.
„Rozprával som sa s Dumbledorom.“
„O čom?“
„Nevrátim sa do rádu.“
„Čo?“ neverila som.
„Dobre vieš čo sa deje. A nemienim sa báť alebo byť medzi vlkolakmi keď mám manželku a štyri malé deti. Ani temná strana mi za to nestojí. Budem s vami.“
Prekvapene som na neho len hľadela. Nemala som slov.
„Veľmi ťa ľúbime,“ objala som ho a vyšli mi slzy.
„Aj ja vás,“ hladil ma po vlasoch.

O dva roky:

Sedela som na posteli a robila Ester a Kore vrkoče. Mali dlhé krásne vlasy po mne. A to už ako dvojročné. Cas s Oliverom sa hrali v izbe.
„Už zlatko,“ pustila som Koru a posadila si na posteľ Ester. Rozčesávala som jej vlasy.
„Kde je ocko?“ spýtala sa Kora.
„S Fredom a Georgeom. Vysielajú rádio. Hovoria ľuďom užitočné informácie.“
„Aké?“ opýtala sa Ester.
„Dozviete sa to, keď budete väčšie.“
A ani sa nedozvedeli. Pretože ešte v ten večer prišla rádiom správa, že Harry je v Rokforte. Chcela som tam ísť s Remusom, no musela som ostať s deťmi. Bola to najhoršia noc v mojom živote. Nemala som nijaké informácie, len strach. No po všetkom prišiel najkrajší deň po svadbe a narodení malých. Všetko zlé sa skončilo. A začali sme žiť úplne odznova.


O 11 rokov:

Veľmi som sa tešila na koniec služby v nemocnici. Boli dva dni pred Vianocami a deti sa mali poobede vrátiť domov na sviatky. Odkedy chodili do školy, veľmi mi chýbali. Zvykla som si na ich každodennú prítomnosť no teraz už tretí rok je doma nejak ticho. Dokonca aj Remus pracuje a niekedy sa vidíme až večer. Ale dnes mi náladu nemohlo nič pokaziť. Teda.... aspoň som si to myslela, kým som nenašla na stole list. Otvorila som ho a čítala. Bol z Rokfortu od Minervy. Chcela sa so mnou porozprávať. Tušila som, že to nebude nič príjemné. Po službe som sa obliekla a vybrala sa do školy. Keďže bola teraz riaditeľka, zamierila som rovno do riaditeľne. Zaklopala som.
„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí. Tak som vošla.
„Ahoj,“ usmiala som sa.
„Ahoj. Dostala si môj list?“
„Áno. Deje sa niečo? Ide o deti?“ vyzvedala som.
„Sadni si a všetko ti poviem.“
Poslúchla som ju a hľadela na ňu. Tiež si sadla.
„Dnes ráno sa stal na chodbe incident.“
„Čo? Niekto ublížil mojim deťom?“ napadlo ma ako prvé.
„Nie tak celkom. Casper vybil jednému spolužiakovi tri zuby a Oliver druhému rozbil nos.“
„Čo?“ rozosmiala som sa. To by moji synovia nikdy nespravili.
„Ja nežartujem. Tvoji synovia majú len škrabance no tí druhí chlapci skončili v nemocničnom krídle.“
„Moji synovia sa nikdy nebili.“
„Ja len chcem aby si im dohovorila a aby sa nič podobné už neopakovalo. Inak by som to musela radikálne riešiť.“
„Chápem,“ prikývla som,“ ešte niečo? Potrebujem vyčistiť žalúdok svojim dvom deťom.“
Rozosmiala sa: „môžeš ísť.“
„Ďakujem. A pekné sviatky,“ postavila som sa.
„Aj tebe. Dovidenia.“
„Dovidenia,“ odišla som z riaditeľne a zastavila sa až v chrabromilskej klubovni. Zbadala som žiakov, ktorí sa lúčili s ostatnými a v kútiku pri ohni sedela Estera a čítala.
„Ahoj zlatíčko,“ podišla som k nej. Pozrela na mňa so svojimi okuliarmi na očiach.
„Mami!“ vyskočila a objala ma,“ mysleli sme si, že prídeš.“
„Vážne? A prečo? Azda kvôli tej bitke?“
„Áno,“ priznala opatrne.
„Choď prosím nájsť sestru a bratov. Prineste si rovno kufre.“
„Vykonám,“ rozosmiala sa a utekala hore. Zatiaľ som hľadela von oknom. Stále je tu tak krásne. Vedela som, že tu mojim deťom nič nehrozí. Keď som počula kroky, zišla dole Kora. Narozdiel od Ester nenosila okuliare a celkovo bola sebavedomejšia ako Estera. Vlasy dokonalo učesané do vrkoča a po bokoch spustené dve pramienky červenej farby. Všetci chalani prestali rozprávať a obzreli sa za ňou. Aspoň viem, že aj s Korou budem musieť mať vážny rozhovor. Chlapcom sa určite veľmi páčila. Ako jediná zdedila po mne schopnosť meniť podobu.
„Ahoj mamka,“ položila kufor a silno ma objala. To som si na svojich deťoch vážila. Nikdy sa za nás nehanbili a dokazovali ako nás s Remusom majú radi. Čož bol znak dobrej výchovy. Aj napriek sebavedomejšej povahy ktorú mala Kora.
„Ahoj. Zbalila si si všetko potrebné?“
„Áno. Hneváš sa na Casa s Olim?“
„Počula som zatiaľ len verziu pani riaditeľky. Musím si vypočuť aj ich nemyslíš?“
„Ak si ich vypočuješ, nebudeš nadšená,“ prekrížila si ruky,“ začal to Oli. Teda bitku.“
„Myslím, že si to vypočujem celé od nich. Nev....,“ zastala som v strede slova. Dole zišli Oliver s Casperom a skoro som odpadla. Mali monokle a rozhryzené pery. Hneď som k nim pribehla a obzrela si ich.
„Zbláznili ste sa?! Biť sa?!“
„Vypočutie si ich verzie kým zaujmeš stanovisko ti „vyšlo“,“ povedala ironicky Kora.
„Počkáme na Ester a ideme domov. Pekne sa priznáte ockovi. A po Vianociach sa ospravedlníte chlapcom ktorých ste zbili.“
„Dúfať v to môžeš no nestane sa tak,“ odvrkol Cas. Zatvorila som oči a predýchala to aby som na nich nekričala. Opakovala som si, že sa to vyrieši doma. No keď sme sa vrátili domov, Oliver s Casom sa zatvorili v izbe a dievčatá mi pomáhali pri pečení koláčov. Mali sme prvý plech medovníkov, keď sa otvorili vchodové dvere a vošiel Remus. Vrátil sa z práce. Pracoval na ministerstve.
„Ocko!“ položili polevu ktorou zdobili a utekali k nemu. Objali ho.
„Ahojte miláčikovia. Vy ste za tie štyri mesiace zas poriadky kus narástli,“ čupol si k nim.
„A opekneli,“ hneď ho doplnila Kora.
„Nepochybne,“ vážne prikývol a objal ich,“ a kde mate bratov?“
„V izbe,“ položila som zásteru,“ trucujú aj keď na to nemajú dôvod.“
„Čo sa stalo?“
„Dnes ma Minerva zavolala do školy. Spýtaj sa svojich synov čo spravili.“
„Tak to bude vážne.“
„Aj je. Poď,“ chytila som ho za ruku a ťahala hore na poschodie. Dievčatá za nami „nenápadne“ cupitali. Otvorila som izbu chalanov a hneď sa prestali rozprávať. Keď ich Remu zbadal, hneď mu úsmev zmizol z tváre.
„Vy ste sa pobili?“ pochopil.
„Áno. Tak nám dajte trest a je to,“ odpovedal Oliver.
„Nič také,“ sadol si k nim Remus,“ čo sa stalo?“
„Nudili sme sa a preto sme jednému debilovi zo slizolinu vybili zuby a druhému sme zlomili nos.“
„Casper!“ skríkla som na neho,“ ako to môžeš len tak povedať?“
„Lebo to boli debili,“ jednoducho odvetila Kora.
„Čo to s vami je? Nikdy ste sa nebili a nenadávali. Sklamali ste nás. Veľmi,“ slovne ich karhal Remus.
„Keby si vedel pravdu, nepovedal by si to,“ odpovedala Ester.
„Es!!!“ skríkli na ňu všetci traja.
„Tak dobre,“ vzal Remus Ester a posadil si ju na kolená,“ sadnite si všetci ku mne.“
Posadali si a hľadeli do zeme. Ja som si vzala stoličku a sadla si oproti nim.
„Určite sa stalo niečo čo nám nechcete povedať. Ale ak sa vás máme zastať, musíme vedieť fakty. Prosím, povedzte nám čo sa stalo,“ skúšala som.
„Všetko to začalo keď som kráčala na raňajky,“ odhodlala sa Ester,“ začali sa mi smiať.“
„Ester je nanešťastie vďačný objekt, lebo sa jej hneď všetko dotkne. Preto s ňou chodievam všade ja, lenže vtedy som sa ešte dobaľovala na prázdniny. Našla som ju keď už plakala a pokrikovali na ňu. Tak som im to vracala. Chalani z fakúlt okrem slizolinu ma zbožňujú, no tie zakomplexované hlavy zo slizolinu nás nemôžu vystáť a ani my ich.“
„My s Olim sme tiež šli okolo a vrátili sme im pár štipľavých poznámok. Nikto nám nebude urážať sestry. No potom povedali niečo, čo sme nemohli nechať len tak.“
„Čo povedali?“ spýtal sa Remus.
Ester sa rozplakala: „či bývame v psej búde a či na Vianoce ako hlavný chod máme surové mäso a kosti. Cas s Olim ich začali mlátiť hlava nehlava.“
„Neľutujem to. Vôbec,“ hrdo odvetil Casper,“ ak niekto rozplače moju sestru, naštve ma to. Ale ak niekto urazí moju celú rodinu, bude pykať.“
„Casper ale vy ste niekomu vybili zuby!“ upozornila som ho.
„Za tie slová si to zaslúžil. Lebo nikto nebude urážať Lupinovcov,“ pridala sa k nemu Ester, utrela si slzy a silno objala Remusa,“ ľúbime ťa.“
„Aj ja vás,“ objal ich všetkých štyroch a videla som, že sa mu chce plakať. Chcelo sa aj mne. Bol to neskutočný pohľad. A povedala som si, že chalanov by som mala pochváliť. No hneď ma mozog zastavil aby som to nespravila. Radšej.
„Dobre... takže už vieme pravdu. Lenže zajtra sú Vianoce a my nemáme postavený stromček,“ upozornila som ich.
„Vianoce!“ skríkli a utekali dole. Naháňali sa kto bude skôr pri ozdobách.
Ja som pozrela na Remusa. Nechápavo sedel na posteli.
„Čo je?“ usmiala som sa a postavila sa pred neho.
„Máme úžasné deti,“ pozrel na mňa.
„Na to si prišiel až teraz? Ocka by si nedali za nič na svete.“
„Vždy som si myslel, že moje deti by sa za mňa mali hanbiť,“ stiahol si ma na kolená.
„Vidíš. A namiesto toho sa za teba bijú a vybíjajú zuby,“ smiala som sa.
„To nie je vtipné,“ no myklo mu kútikmi úst do úsmevu,“ no neviem či si zaslúžia trest.“
„Hovoríš mi z duše,“ prikývla som,“ povieme im, že nedostanú trest za to, že sú Vianoce. Musíme si zanechať autoritatívny postoj.“
„Myslím, že pri štyroch deťoch sme ho dávno stratili.“
„Asi máš pravdu,“ pobozkala som ho.
„Ako dlho budú zdobiť stromček?“ prešiel bozkami na krk.
„Neviem.... no môžeme to zistiť,“ sadla som si na neho obkročmo a nechcela prestať bozkávať. Ľahol si a vtedy sa to stalo. Casperova posteľ pod nami praskla a ostali sme sedieť v diere. Vybuchli sme smiechom. Smiali sme sa ako diví.
„No „super“,“ po chvíli hore vybehli deti s ozdobami v rukách,“ kde budem teraz spať?“ sťažoval sa Casper.
„V našej izbe? Máte spálňu,“ doplnil ho Oliver. My sme sa ale nedokázali prestať smiať.
„Nemyslíte, že už máte dosť detí? Mali by ste nám byť príkladom,“ múdro skonštatovala Kora a šla preč.
„Aspoň, že máte veselé Vianoce,“ ukončila Estera a odišli dole. To sme aj mali. Ako zvyšok života.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu