AdvAntAges or disadvantages aneb Zit ci nezit - Birdz ci zlomene ruky?

Stal sa zázrak, Birdz ma donútil opäť sa vrátiť k písaniu, ako fakt, uvedomila som si to včera, kedy som prišla o druhej domov zo školy a presedela tu celé poobedie až do desiatej večera. Okej, viem, že sú tu aj ľudia, ktorí ráno vstanú a sedia tu do ďalšieho rána a potom znovu a znovu, ale to nie je môj štýl... fakt, veď ja nie som nijaká závisláčka, zo slušnej rodiny, s dobrým prospechom, veď čo vám peree? Presedieť tu osem hodín? Čo som nejaká štrnástka z pokecu? (Dobre, chodím aj tam, ae to už len zo zvyku...veď čo sa za mladi naučíš, na birdze ako by si našiel ) Potom som si ale uvedomila, že to bol kvalitne strávený čas, šak ako zdokonaľovala som sa v strojopise (časy ťukania ďatľov sú už nenávratne preč), obohacovala som svoju slovnú zásobu (ha, slang už mám zmáknutý, šak webka, blog, link a fórum, šak strašná husťáčka som...), podporila som rast mojej umeleckej tvorby a proste samé praktické veci som tu vykonala. V každom prípade, nikto mi nemôže povedať, že to bol stratený čas (jasne, urobte naschvál pravý opak a povedzte mi to .

Na druhej strane by som tu našla aj pár negatív, ktoré môžu radikálne ovplyvniť moju budúcnosť. Vezmime si napríklad také žiarenie z monitoru, dokelu, šak aj bez toho som už takmer slepá (som rada, že potme domov trafím...), a to keď tu sedím každý deň, ou, moje úbohé zreničky, šošovky, rohovky a všetky súčasti môjho oka. Tuším si to ani nezaslúžia... A vezmime si takú závislosť, veď to je normálne psychická porucha, keď dostávam absťáky, keď tu sedí brácho a nechce ma pustiť, pretože drtí „wow-ko“ (pre tých menej vzdelaných, to je taká úplne „úžasná, skvelá, pecová a dokonalá“ hra na nete – world of warcraft) a ja nemôžem rozširovať svoje obzory... Budem sa musieť porozprávať s rodičovstvom, pretože si myslím, že je nad slnko aj s oblakmi jasnejšie, že moja činnosť je tu prospešnejšia ako jeho, a preto by som mala dostať slobodu a prednostné právo využívania internetu v tejto rodine.

Despite of disadvantages stále som ochotná zničiť si svoje oči, uši, ruky, prsty, nervy aj ostatné súčasti môjho tela, len aby som mohla písať, písať a písať... aj keď od veci, aj keď nič podstatné, len pre ten pocit, že ťukáte a ťukáte a je vám fajn... čo tam potom, že ste jediným svojim čitateľom a čo tam po tom, že ste jediným, kto vás pochváli... no a čo? Veď staré známe „Keď ťa nepochvália ostatní, pochváľ sa sám!“ funguje celkom úspešne a určite nie sme preto hneď narcisti (na margo narcizmu, mám jednu skvelú spolužiačku, Beli, ktorá má veľké sklony k tomu a poviem vám, náhodou je to milé a tie záchvaty smiechu za to určite stoja .

Takže pri najbližsom pokuse môjho brata vyhodiť ma odtiaľto budem kruto a tvrdo bojovať o svoj flek, sľubujem na bibliu birdzovskú. Len je celkom možné, že potom sa mi bude s tými sádrami na rukách dosť zle písať, tak to pre istotu ešte raz a lepšie zvážim... veď zdravie je predsa prednejšie a keď už o tom hovorím, dokelu, musím bežať na tréning, takže sa lúčim, opäť slzy v očiach, len tie čipsy dnes chýbaju... Počkaaať, mám KitKat, takže môžme to ukončiť:

So slzami v očiach a KitKatom v ústach vaša NeNe

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu