Čo zo mňa bude, keď budem veľkou a zrelou?

Odpoveď „ovocím do jogobely“ ignorujem, myslím, že to nemá budúcnosť a tváriť sa, že som ovocie len preto, aby som niekde zapadla? Nie, ďakujem, radšej ostanem na lavičke so suchým rožkom v ruke...

Potrebovala by som asi, aby ma niekto poriadne nakopol a ukázal mi prstom, kade ísť, pretože ja ako pravá váha sa takto nerozhodnem... tak to mám tak, keď som šla na gymnázium a tým si pekne úmyselne oddialila toto idiotské rozhodovanie...

Keď zalovím v pamäti (ževraj je najlepšie muškárenie, že je to kráľovský spôsob lovu, či čosi také...), tuším som vždy chcela byť tanečnica, cha, no tak jasné, hneď som putovala do tanečného krúžku. Potom som chcela byť baletka, ó áno, dali ma aj na balet. Chcela som byť mažoretkou, chcela som hrať na klavíri, chcela som byť herečka, chcela som byť maliarka...

Po siedmich rokoch na balete som pochopila, že toto ma celý život baviť nebude. Dva a pol roka mi stačilo na to, aby som zistila, že klavíristkou nebudem a iba pol roka na to, že talent na maľovanie ani zďaleka nemám.

Ak si to teda tak vezmem, zostali mi už iba ambície herecké a tanečné... no áno, za skvelú herečku ma považujú iba tu v kysuci, inde by ma vyhodili najbližším možným oknom alebo odtokom, pretože moje spevácke schopnosti sú takmer úplne obmedzené (tak nikto nie je dokonalý . A tanec? Som príliš lenivá na to, aby som makala na sebe tak ako by profesionáli mali, teda ani to neprichádza do úvahy...

Čo mi teda zostáva? Kde zostali tie „moje kladné vlastnosti“ a „moje schopnosti“??? Tuším som ich nechala na základke, uf, tam mi bolo hej, vtedy mi bolo jasné, čím budem, nebolo pochýb... Slečna bude právničkou... Ukecaná je dostatočne, papuľnatá tiež a div sa svete, to dievča je ešte aj „bifľoška“ (preto tie úvodzovky, bo nemusím snáď ani hovoriť, ako s tým nesúhlasím)... Rodičia nám rástli od pýchy, ako šeci ich dcérušku chválili a tá krásna budúcnosť...právnička...ach jaj...

Tak áno, prišla som na strednú (gymnázium – výberová škola, prosím vás, tam inteligencia národa...), celkom sčista-jasna som sa dozvedela, čo všetko budem musieť ako budúca právnička vedieť a ovládať a tá ilúzia vám odrazu praskla ako bublina od huby buby, čuduj sa svete. Tie sklamané tváre šetkých naokolo... „Ale prečo?“ hm tak smola „Trh je toho už presýtený!“ znela moja odpoveď.

V prváku sme dostali skvelú slovinárku, heej, dala nám písať charakteristiku niektorého z rodičov. Za obeť mi padol otec (mama sa chvíľu tvárila urazene, ale nakoniec uznala, že naňho sa lepšie bude nadávať...). Tuším sa jej to páčilo, tuším aj tie ďalšie slohofky a dokonca raz zapotila niečo, čo si spolužiačka v kŕčoch smiechu zaznačila ako – „Lenka, ty si už takmer vyzretá spisovateľka...“ A tak som si uvedomila, do prdele... Veď na základke som dokonca kšeftovala so slohovými prácami a koncepty písala pre takmer celú triedu (tak zarábať si musíme každý ako vieme...). A skrslo to tam – žurnalistika jak vyšitá. Jasne, treba sa mi prihlásiť aj do školského časopisu, v tretiaku by už bolo aj načase predsa. Tak hej, píšem horoskopy („lenka, snaž sa to tak vtipne, ale nech to aj vyzerá ako ozajstný horoskop“ ), keď je nejaka školská ekšn, opíšeme šetky pikošky („lenka, takou formou zaujímavou pre študentov, nechcem dej, chcem trapasy, chcem vedieť, čo mal kto na sebe, chcem vedieť, čo kto povedal, čo kto urobil...“) a ešte sa tvárim ako strašná novinárka...

Celkom mi to išlo, no potom prišla mama (autorita rodinná) a že dieťa zlaté „...s tým sa neuživíš, nájdi si niečo iné...“ Človeka to celkom naserie, keď si konečne nájde poslanie svojho života a potom sa dozvie, že by to nemal robiť, pretože je to slabo dotované! No jasné, máte pravdu, stále som sa predsa mohla vzbúriť a byť úžasne silnou emancipovanou a bohvieešteakou ženou, ktorej nejde o prachy, ale o dobrý pocit z vykonanej práce a že robí niečo, čo ju baví. Okej, tak dovoľte mi privítať vás na Slovensku, kde takéto veci robia len deti milionárov, ktoré majú zabezpečenú budúcnosť, alebo tí druhí, ktorých naozaj obdivujem. (Fakt že hej.)

Takže poprosím potlesk pre moju ďalšiu voľbu povolania – privítajme fakultu manažmentu. Celkom pekný skok, z mojich maturitných predmetov náuka o spoločnosti a dejepis mi ostala iba noska a tuším tam budem musieť niekde zakomponovať matiku, tak trochu by sa to tam žiadalo, veď viete... Ale aby sme si zase nemysleli, že ten manažment som tu hodila len tak z brucha - nie nie - ja totiž matiku rada, celkom som chodila aj na pytagoriády a olympiády matematické. Na základnej to ešte šlo, no stredoškolská matika ma nechytila za srdce až natoľko, aby som z nej išla dobrovoľne maturovať (ehm, povedzme si to úprimne, nič ma tak nechytilo za srdce, len problémom bude tá dobrovoľnosť, ktorú pri maturite celkom neakceptujú...).

A tak sme sa dostali do súčasnosti, do tretieho ročníka na gymnáziu, kedy vám už všetci tvrdia, že maturita je za dverami a mali by ste sa začať báť. A vysoká škola? Tá vám má byť predsa jasná už od prvého ročníka na tejto škole, inak ste stratený prípad. Tak som sa pozrela do zrkadla a zistila, že síce asi ešte minimálne paťkrát svoju voľbu výšky zmením, ale nech mi vylezú na hrb, nebudem predsa prvoplánová a nezvolím si predsa pedagogiku...

(Sranda bude, ak si toto budem o pár rokov čitať a budem študentkou pedagogickej fakulty )

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu