Majáles, majáles... 4ever young... trpieť sa oplatí???

„Au...“

To je prvé, čo môžem napísať ako vyjadrenie mojich pocitov.
Pretože čokoľvek urobím, akokoľvek pohnem telom, najlepšie to popíše „au“...

Všetky súčiastky môjho tela kričia po regenerácii, svalstvo rezignuje a moje telo proste robí samé veci na „r“.

Je to celkom unavujúce, ale pokúsim sa dostať k podstate mojej bolesti. Ako iste všetci obyvatelia Žilinského kraja (možno i z iných diaľok) vedia, streda a štvrtok boli veľmi náročné dni.

Majáles, majáles... Ach kiežby taký, kde sa stačí len procedírovať v riadne mastných (to akože drahých) šatách a úžasným účesom na hlave a že „spoločenská akcia“. Tss, to ste asi ešte nevideli poriadne spoločensky unaveného človeka. Nie, nie, toto bol celkom iný majáles. Celkom „au“...

Ak sa teda nikto neurazí, zameriam sa skôr na udalosti štvrtkové (vopred sa teda ospravedlňujem kapelám hrajúcim v stredu...).

Kde začať, možno v okamihu, keď som ešte celkom spokojná a nadšená odchádzala z domu okolo tretej a s úsmevom na perách som kráčala na vlak. Na nebi nemálo oblakov, ale môj optimizmus nemá hraníc, takže som si obula topánky nie príliš (vôbeeec) vhodné do dažďa. Samozrejme, ani nebeský zmysel pre humor nemá hraníc, preto snáď ani nemusím pokračovať a písať, že pršať veru začalo a úprimne povedané, tie moje topánočky veeeľmi vhodné do podobného počasia, no ehm, moc ma pred vodou neuchránili a o chvíľu som v nich s ľahkosťou plávala kraula, prsia či motýlika. Keďže sme však nejakí tvrdí ľudia zo severu, podobné situácie nám deň pokaziť nemôžu. Preplavili sme sa teda na miesto konania Majálesu (bohvie či sa to píše s veľkým eM či s malým em . Noo, predtým sme ešte museli navštíviť kamarátku tetu Billu, ktorá nám ponúkla pár plechoviek pív na zlepšenie nálady a až potom sme mohli pokračovať v smere jazdy – smerom k pódiu. Nebudem sa tu zbytočne rozpisovať (už teraz to tu naťahujem jak pokazenú huba-buba žuvačku), preto len jedno slovo. Slovo, ktoré spôsobilo môj neblahý stav. Slovo, ktoré zbožňujem, no deň po tom tuším aj nenávidím. POGO! Fuuu... Bolo veľa ľudí, moc veľa ľudí, ako faakt moc veľa ľudí...a celkom pekná tma... Preto som aj skončila taká šťastne dochrámaná. Mám aj rozbitú peru! Moc to síce nevidno, lebo je to z vnútornej strany, ale keď ju otrčím dohora, je to prenádherný pohľad. Heh, tak čo, mám aspoň pamiatku Pretože opica, ani mokré a ubolené nohy a telo nevydržia tak dlho ako rozbitá pera. Na druhej strane, radšej by som bola bez pamiatky, pretože jesť všetko na jednej strane úst, rozprávať štýlom „pre boha, len neotvoriť ústa viac ako je potrebné“ a vysvetľovať všetkým, čo sa vám stalo, či vás niekto nezbil, to už začína byť vážne únavné, otravné a proste „au“.

V každom prípade to stálo za to. Veď čo iné môžem povedať. Tí, čo boli, snáď mi prepáčia, že som lepšie nepopísala tú skvelu atmosféru, čo tam bola a nevyniesla do nebies úžasné hudobné výkony kapiel, čo tam hrali a zamerala sa egoisticky iba na svoju súkromnú bolesť. Ale ak má niekto nejaký problém, rada mu tie ústa tiež rozbijem a potom poviem „Tak a teraz opíš svoje pocity...“ a ručím vám za to, že prvé, čo napíše, nebude nič iné ako „au“.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu