"milý denníček" ???

Rozmýšľala som...áno, viem, že každý si teraz pomyslí, ako hrozne ma to bolelo, ae poviem vám, až také kruté to nebolo, celkom som to už potrebovala, veď viete, mozgové závity treba občas aj prevetrať a keďže škola pre mňa nie je tým pravým orechovým, radšej sa zamyslím takto – v súkromí domova... som tu totiž zatim ešte celkom krátko, tak som mierne vypatlaná z tých šetkých vecí, čo sa tu dajú robiť a donedávna som pokladala za úspech už len to, že som si dokázala vyplniť profil (tak áno, nedívajte sa na farbu mojich vlasov, to je len zavádzajúce..).

Ae ako som sa ja tu raz nudila (bohužiaľ, aj to sa stáva), preklikala som sa k fakt zaujímavým veciam... ako napríklad, že pri otvorení niektorých webiek začne hrať hudba (waaaw, tak moje prvé stretnutie s týmto bolo mierne-dosť, ehm, vtipné, nakoľko tu zrazu začalo niečo hrať...a keďže to bolo celkom potichu a jeden reproduktor, z ktorého to teda vychádzalo, sa nachádza až za mojím chrbtom pri okne, myslela si milá Lenka, že to musí vychádzať z vonku. Tak som asi pol hodiny študovala, odkiaľ, do kelu, tá hudba ide...). Pak som tiež zistila, že si tu môžem písať tieto krepostinky (ktoré pravdepodobne aj tak nikto nečíta..pretože ako vieme, čím je článok dlhší, tým menej ľudí si ho prečíta...), a tak sa dostávame k prapodstate toho, čo píšem vlastne som si už aj ja stihla všimnúť, že vlastne nepíšem nič, len zhadzujem svoju inteligenciu (podľa všetkého ovplyvnenú mojou úbohou blond farbou vlasov), a potom ešte vypĺňam svoj „voľný“ čas a určite aj čas niekoho, kto to tu práve číta (vlastne ak si to budem čítať niekedy aj ja, zaplním tak opäť svoj práve vtedy určite nezaplnený čas, a teda som si týmto vytvorila celkom pekný zapĺňač času a táto celkom nepochopiteľná veta sa určite vpíše do dejín).

Ae tak tuším odbieham od témy (ak som nejakú vôbec načrtla)... ach áno, hovorila (písala) som o tom rozmýšľaní... totiž zistila som, že veľa ľudí tieto blogy využíva ako denníky, čo mi prišlo celkom originálne, pretože ako vieme, dostať pocity na papier je už celkom „out“, tak ich treba vypľuť aspoň tu do birdzu. Rozhodla som sa teda, že niečo vypľuť môžem aj ja, veď musím sa pridať k mase a splynúť s davom, nemôžem tu vytŕčať predsa A z toho vyplynulo celé to rozmýšľanie...problém u mňa vznikol teda taký, že som nevedela, ako presne písať denník (teda aby som zas nevyzerala už úplne debilne – ako malá som si denník písala, ha, dokonca ho mám aj odložený a niekedy si ho vytiahnem a celkom sa aj zasmejem na zmýšľaní tej malej Lenočky (zbožňujem, keď tak sama-seba-sa označujem...), ktorá to vtedy písala...“milý denníček, tak strašne by som chcela mať mobil, skoro všetci ho už majú, iba ja nie...“ alebo „milý denníček, dnes na prírodopise si odo mňa lukáš vypýtal ceruzku, no nebol trápny?“ naozaj plnohodnotné...).

Tak teda otázka znie – mám tu hodiť aj nejaké to oslovenie? Akože niečo ako - „milý deníček“, ako znie to tak klišé a celkom komerčne, ae nie je to predsa klasika? Tak a potom druhá vec – to tu mám písať každý deň? Ja viem, že je to individuálne, ae tak keď už denníček, tak snáď ako na každý deň, či? (heh, opäť sa musím zasmiať...keby ste nahliadli do mojich denných záznamov z detstva, zo začiatku by dátumy naozaj nasledovali za sebou – deň po dni...no potom by sa to mierne zmenilo a úvodné „milý denníček“ by sa bez problémov mohlo zmeniť na „milý týždenníček“ alebo „milý mesačníček“ a ku koncu by priliehavo dokonca znelo aj „milý ročníček“...).

Uf, myslím, že som to tu natiahla na pekne dlhú a bezpredmetnú úvahu, takže som si zabezpečila určite záujem všetkých milovníkov dlhého a bezpredmetného slova. Takže ty, áno, presne ty (určite nie ty, ktorý si len otočil kurzorom na spodok stránky a prečítal si si len tento vrcholný záver), vzdávam hold tvojej vytrvalosti a silnému žalúdku (edwino, teba nerátam, ty to tu máš povinné čítať, takže sorry, tebe nevzdám nič, možno tak na tréningu sa na teba usmejem DD )

So slzami v očiach a čipsami v ústach vaša NeNe

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu