Svetlo dobýjajúce sa do mojej izby, prvé krásne spevavé tóny vtáčat, vrčanie kosačky na trávniku, ktorý poctivo upravujú verejnoprospešní pracovníci, nárazy dezorientovaných lastovičiek do našich okien a hlavne drsná ruka sťahujúca zo mňa perinu... V prvom okamihu zvraštím čelo a zavrčím, ale tie dve krásne slová, ktoré mama náhle vysloví, úplne zmenia moju náladu, môj deň, týždeň...celý život - „Škola volá!“ V priebehu stotiny sekundy sa vzpružia všetky moje zmysly a ako blesk vyletím z postele. Každá veta čo i len okrajovo obsahujúca slovko „škola“ vylučuje z môjho tela litre a litre endorfímov a vyvoláva pocit fatálnej extázy. Je začiatok septembra a moja dvojmesačná odvykacia kúra sa skončila. Akokoľvek sa odborníci z celého sveta snažili, moju závislosť potlačiť nedokázali. Ani ten najlepší lekár menom Letné prázdniny neuspel.
Pohľad mi zaletí k školskej taške tróniacej na kresle vedľa stola a do očí sa mi vlejú slzy šťastia a dojatia. Tak dlho som na túto chvíľu čakala. Môj život bez školy už strácal zmysel, nevedela som, kam patrím. A práve škola mi otvorila oči! Plná radosti preto odmietam raňajky, ktoré by len oddialili to dlhoočakávané stretnutie.
Pretože tak skoro ráno nechodia ešte žiadne autobusy, nadzvukovou rýchlosťou utekám po vlastných. Túto cestu poznám dokonale naspamäť – dva razy vľavo, kúsok rovno, odbočiť doprava okolo pekárne a cieľ mám na dosah. Už vidím črtajúce sa obrysy. Srdce mi bije ako splašené. Z okolitých ulíc sa už rútia ďalší a ďalší študenti. Áno, spoznávam v nich mojich kolegov z odvykačky.
Plní očakávaní zlomíme zámok na bráne a ani schody nespomalia prílivovú vlnu žiadostivých študentov bažiacich po vedomostiach. Škola však zíva prázdnotou a v našich očiach sa zračí trpká bolesť. Ako to že tu ešte nikto nie je??? Až o pol piatej ráno prichádza namosúrený školník. Vraj mu telefonovali obyvatelia okolitých domov a sťažovali sa na vandalizmus v okolí školy. (To mysleli tých pár ukradnutých smetných košov, ktorými sme sa snažili rozbiť vchodové dvere?)
Keď sa konečne usadíme v laviciach, tváre nám pokryje blažený úsmev. Už len začuť slastný zvuk zvončeka oznamujúci začiatok hodiny. No ten akosi neprichádza. Kontrolujeme si čas na hodinkách – 7:50 a 1 sekunda – 2 sekundy – 3 sekundy...nervozita v triede by sa dala krájať. A potom to prišlo – to nádherné cŕŕŕŕŕŕn...
Rukou zaklapnem ten dotieravý budík. Uf, to bol ale sen – hotová nočná mora! Pomaly vstanem a pozriem na školskú tašku úboho pohodenú v kúte na zemi. Zase začiatok nového školského roka... Na moje počudovanie mi na tvári žiari úsmev. Teším sa? Vlastne aj áno, veď komu by nechýbali tie večne múdre poznámky profesorov, nekonečné hodiny skúšania a haldy neočakávaných testov a previerok? Koho by to predsa nebavilo...

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár