Je zamračený deň a veľké kvapky dažďa vytrvalo bubnujú na zašpinené podkrovné okno. Nebolo vidieť nič iba šedé prítmie ďalšieho upršaného dňa... Veď vlastne nikto sa ani nemohol dívať. Podkrovie bolo prázdne. Bolo tam len zopár nepotrebných, zaprášených harabúrd a zopár v škatúľ. V nich boli veci dávno zabudnuté a ku každej z nich sa viazalo množstvo spomienok, ktoré sa vynárali už len pri pohľade na ne. V jednej z nich, hneď na vrchu ležal obyčajný plyšový macík. Nebol ničím zaujímavý. Bol neuveriteľne starý, zašednutý a opadaný hrubou vrstvou prachu. Látku mal na mnohých miestach pretrhnutú a z medzier už povypadávalo trochu plyšu. Prežil už takmer tri generácie a stalo sa mu už toľko nehôd že už sa nedal využiť nijako... No napriek tomu neskončil v smetiach. Bol totiž neoddeliteľnou súčasťou rodiny, ktorá o ňom už ani nevedela, no on dobre vedel o nej. Aj keď už dlho nikto neprišiel nezobral ho na ruky, neprivinul ho k sebe a nezahral sa s ním, stále dúfal že sa to raz stane. No ako roky ubiehali, jeho viera pomaly hasla. Ako keby všetci zabudli. Jediným dôkazom toho že tí, ktorých mal tak rád sú ešte stále tu, boli zvuky, ktoré občas doľahli až do podkrovia. No tie zvuky neboli také ako si pamätal... Nebol to radostný smiech....Skôr neustály krik, a hádky. Už sa pomaly zmieril s tým že na neho všetci zabudli.
No ako sa tak míňal tento upršaný deň, stalo sa že dvierka na podkroví sa otvorili a niekto vstúpil dnu. Podkrovím sa ozvali tiché šľapaje a osoba ktorá vstúpila sa posadila neďaleko jeho krabice. Dlho sa nič nedialo no zrazu sa ho dotkli ruky, jemu tak dôverne známe. "Je späť!" potešil sa. "Jeho dievčatko sa vrátilo!"
A stalo sa to, v čo už nedúfal. Jeho milované dievčatko si prišla po neho. Dievča ktoré ho vzalo na ruky už však nebolo to malé, roztomilé dievčatko, ktoré ho kedysi nepustilo z ruky celé dni a noci. Bola to už takmer žena. No jemu to bolo jedno. Hlavne že je späť. Ako si ho tak pevne privinula k hrudi a on sa započúval do tak známeho tlkotu srdca, spozoroval že bije inak...ako keby unavenejšie. Na jeho látkové uši začali dopadať slzy...
Jeho malému dievčatku niekto ublížil. Nechápal.... "Čo sa mohlo stať?" Plyšové srdiečko bezmocne zatrepotalo bolesťou.

..................

Nebolo to zimou...ani dažďom... Po jej tele prebehli zimomriavky...
Bolo to však tým čo videla. Pre dážď ktorý hlučne dopadal na jej ružový dáždnik nič nepočula, no to čo videla jej stačilo... V okamihu sa jej zrútil svet. To čo v jej srdci dlhšie rástlo a zväčšovalo sa, to čo bola len nepríjemná predtucha sa v tomto okamihu naplnilo a ona tam len bezmocne stála na daždi a prizerala sa. No už viacej nemohla...
Otočila sa a bežala. Bežala preč a nezastavovala sa. Musela byť sama.... Musela sa vyplakať, no najmä spamätať. Celá zadychčaná dobehla až k domu v ktorom bývala. Nemôže ísť dnu...
Dnu je to ešte horšie. Rodičia sa neustále hádajú a jej otravný mladší brat jej nikdy nedal pokoj aj keď potrebovala byť sama. Kam pôjde? Na kamarátky sa spoľahnúť nemohla. Nevzali ju medzi seba. Vždy bola mimo. Nemala sa komu vyrozprávať. Svoje trápenia si vždy niesla na pleciach sama. Len on jej dával nádej že život stojí za to žiť. No teraz....
Nová vlna bolesti ju zaplavila a ona už dlhšie nemohla stáť na daždi, pred domom s rozmočenými topánkami. Napadlo ju posledné miesto kam mohla utiecť pred svetom. Nehlučne vošla do domu. Našťastie bolo ticho, no aj tak nechela aby ju niekto videl. Od plaču bola rozmazaná a to by viedlo iba k ďalším otázkam, ktoré teraz nepotrebovala. Nehlučne prebehla po schodoch, čo bolo však dosť ťažké pretože všetko videla rozmazane.
Bola na mieste. Naslepo nahmatala šnúru, ktorá visela zo stropu a čo najtichšie ju stiahla dolu. Z horného podlažia sa vysunuli schody, po ktorých vyšla a ocitla sa v podkroví.
Zavrela za sebou a posadila sa do najbližšieho rohu. Chcela plakať no nešlo jej to... Všetky pocity sa stali hrčou v jej hrdle, ktorá uviazla a nechce sa pohnúť. Ako keby jej neviditeľná ruka zvierala jej krehké srdce a čakala na príležitosť stlačiť ho ako najsilnejšie vie a rozpučiť ho tak.
Zodvihla hlavu a zadívala sa do diaľky...Spomínala.... Jej pohľad padol na niečo čo nečakala... Jej najobľúbenejšiu hračku, ktorú sem odložila pred pár rokmi, ako ďalší krok k dospelosti. Čo si myslela keď ju sem dá? Že ju snáď jej takzvané kamarátky budú brať ako rovnocennú? Aká len bola hlúpa... Veď jej plyšový macík by sa jej toľko krát hodil.... Pri tých preplakaných nociach.... Po toľkých odmietnutiach...
Vzala si ho k sebe a objala... Vedela že nie je živý, no to objatie jej tak veľmi pomohlo. V duchu si predstavovala ako ju utešuje a vraví jej tie staré, otrepané no vždy vhodné frázy aby neplakala, že všetko prebolí.
Zdvihla ho a otočila tvárou k sebe. Dostala ho od svojej matky a tá od svojej. Bol už tak veľmi starý. Viac krát sa mu už odtrhla ruka alebo noha, no nikdy ju nenapadlo kúpiť nového. Radšej ho dala matke zašiť. Teraz sa na ňu nemo díval svojimi gombíkovými očami. Vedela že nie je živý, no bolo jej to jedno.... Nebola sama...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  25. 12. 2016 17:18
Aký slzodoj.
Napíš svoj komentár