V penzióne začala byť nuda. Nemám rada nudu. Ja som ten typ človeka, teda upíra, čo sa musí v kuse hýbať a neobstojí na jednom mieste.
,,Idem na lov, Emm?" oznámila som a zároveň sa spýtala. Pozrela sa na mňa a kývla, že nie.
,,Ok, tak si dávajte pozor na upírov, ja som hneď tu," zašepkala som. Zobrala si bundu, mobil a vyšla z izby. Hneď ako som nebola na dohľad ľudom som sa rozbehla. Utekala som ako víchor. Potrebovala som to... keď som sa práve kŕmila medveďom, zacítila som pach, nejaký až priveľmi sladký. Chytila som si nos a dala sa do bojovej pozícií. Z lesa vystúpil veľký asi tak dvojmetrový, či troj, vlkolak. Zavrčala som a vlk tiež. Myslela som, že v tejto oblasti nežijú vlkolaci?!
,,Hej! Počúvaj, nechcem ti ublížiť ani nikomu z vás, len sa tu kŕmim, je toto vaše územie?... ak hej to som nevedela, prepáč," vravela som pokojným hlasom. Vlkolaka to asi poriadne prekvapilo lebo zavrčal a na to zavyl.
O pár sekúnd na to tu bola asi celá svorka. No, je po mne. Vzdychla som a sklonila hlavu.
,,Kto si?" spýtal sa ľudský hlas. Rýchlo som zdvihla hlavu a zahľadela sa do jeho očí, ktoré naznačovali, že ma neznášajú. Bol krásny, opálený s vyšportovanou postavou a hnedými očami. Prečo ma každý dopredu odsudzuje? Ani nevedia, že ja nie som ten zlý typ.
,,Upír," odpovedala som smutne.
,,To vieme ale..."
Viac nepovedal. Vedela som na čo narážal.
,,Volám sa Tisha, som tu so sestrou a jedným dievčaťom, ktoré je asi tiež vlkolak, a to dosť silný, tak sa mi zdá, ide za otcom, býva tu vo Forks, my sme sa ponúkli... a čo sa týka stravy, živíme sa len zvieracou krvou... je toto vaše územie?"
Niektorí vlkolaci zavrčali a niektorí ma prebodli nahnevaným pohľadom.
,,Áno, je toto naše územie... dnes ťa necháme odísť, ale
nabudúce ťa nebudeme šetriť." Zašeptal, ale ja som ho počula. Kývla som na súhlas a usmiala sa.
,,Inak ste asi prvá takáto veľká svorka. Zatiaľ som videla len najviac, teda max piatich ale vy..." prerušilo ma hrozivé vrčanie. Vzdychla som si.
,,No už idem..." otočila som sa a rozbehla sa naspäť keď v tom som si spomenula, že neviem kde môžeme loviť. Otočila som sa a rozbehla za nimi. Zrazu ani neviem ako sa na mňa jeden z nich vrhol. Zhodil ma na zem a držal v jeho labách, teda stál na mne a vrčal. Ukazoval mi jeho ostré ako britva zubiská.
,,Ok... ok...ja som sa len chcela spýtať, že kde môžeme loviť," zahľadela som sa mu do očí a keď som to spravila, začala som sa v nich topiť. Vlk odklonil hlavu znova sa na mňa pozrel. Ty kokso, ja som sa zamilovala do vlkolaka! Stále na mne stál, aj keď prišiel jeho vodca.
,,Jared, čo sa stalo?" spýtal sa.
,,No ja vám to vysvetlím, keďže nevie rozprávať, len by ste mu mohli povedať nech zo mňa zlezie?... nechcem mu ublížiť," odpovedala som vodcovi klanu. Jared sa znova na mňa pozrel a zavrčal. Prevrátila som oči. Ešte raz zavrčal.
,,Prosím, zlezieš zo mňa,"
poprosila som ho a usmiala sa. Jared zo mňa zliezol a ja som sa postavila.
,,No tak som išla napäť, lebo som sa chcela spýtať, že kde môžeme loviť?"
,, Dva km od tadiaľto už nie je naše územie, ale jedného klanu, čo tu žijú," odpovedal.
,,Aha, ďakujem. Ahojte," otočila som sa a utekala naspäť.
,,Fuj! Smrdíš," zakričala Emma a chytila si nos
,,Ale Emma, ja nemôžem za to, že ma skoro zabilo vlkolaci,"
,,To vážne!?" spýtala sa prekvapene.
,,Áno Emma, ale dohodla som sa s nimi. Že vraj tu žijú aj iní upíry," a tým som to ukončila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár