Príbeh o ľudskej hluposti. Jak mužskej tak ženskej.

Zdravím, chcel by som Vám porozprávať jeden príbeh, ktorý sa mi stal. Nechcem ho nikomu vnucovať no pokiaľ máte čas bol by som rád aby ste si ho prečítali.

Asi pred troma rokmi som spoznal jedno dievča. Spoznal som ho cez internet. Sám sa nepamätám či to tak bolo ale vyhľadával som v tej dobe takýmto spôsobom dievčatá, tak si domýšľam si že takto. Zuzanka ako sa pomenovala bola super dievča, ktoré som vlastne nikdy nevidel. Volali sme spolu zopár krát, no nič z toho nebolo. Ešte bolo ICQ v móde tak som si ju tam pridal, ale kontakt som s ňou už neudržiaval. Asi po roku sa mi ozvala. Nič som k nikomu necítil, popravde som bol len raz zaľúbený, tak som bol rád keď malo o mňa nejaké dievča záujem. Začali sme spolu často volávať, a tým pádom som sa s ňou aj chcel stretnúť. Bolo to super dievča úplne podľa mojich predstáv, lenže vždy keď som sa s ňou mal stretnúť niečo do toho vliezlo. Či už mne alebo jej.

Takto to išlo často a čím ďalej tým viac som s ňou chcel byť aj keď som ju nevidel, chodil som po parties skoro stále, no chcel som lásku. Posielala mi rozlične fotky na ktorých sa ukázalo že to je krásne dievča. Nádherná brunetka s telíčkom modelky s krásnymi modrými očami. Vážne ludia tak krásne dievča a s takou povahou? Nikdy som si nemyslel že niečo také nájdem. Prišlo leto a už som si myslel že je to ta pravá. Áno šibalo mi. Neviem kedy presne to bolo ale viem že som šiel na brigádu ku kamarátovmu ujovi. Zavolala mi keď som sedel v aute. Najprv mi to nechcela povedať, ale potom z nej vyšlo že je chorá a že sa bude musieť liečiť. Nevedel som nič, šiel som robiť a potom som to ňou riešil. Vraj niečo s štítnou žľazou. Bolo mi to ľúto nevedel som že to je vážne. Asi za nemalú chvíľu mi povedala že sa musí presťahovať do Senice. Že nemala na vyber rodičia idú za prácou a peniazmi a ona musí odísť s nimi. Skoro ma jeblo. Nenávidel som jej rodičov kvôli tomu. Zuzka mi plakávala do telefonu hodiny denne jak je všetko zle a prečo sa to vlastne deje jej, už len to ma držalo pri tom aby som s ňou ostal, nieto že som s ňou chcel byť ako s nikým iným. Volávali sme spolu častejšie a častejšie a ja som bol viac a viac nasračky z toho že osoba ktora pre mňa znamená skoro najviac sa ešte nedostala pred moje oko.

Musela ísť do nemocnice. Na prehliadky, neskôr tam ostala aj spávať. Po čase trápenia, ale aj krásnych chvíľ som sa dozvedel že ma rakovinu. Hned som chcel ísť za ňou no musela sa vraj presunúť do nemocnice do Bratislavy. Nechcela mi povedať do ktorej ževraj ma nato svoje dôvody. Jeden z nich bol že ma tam nepustia a nechce mi zle... Tieto veci som ignoroval a nepripušťal som si nič zlé. Volával som s ňou ešte viac. Nekonečné telefonáty plne plaču a prepnutých rozhovorov ma dostávali do šialenstva, no veril som jej. Nehovorím o šialnstvu ako ked máte nervy, vážne mi šibalo už od koreňa. Sám som sa každý deň presviedčal nech jej to verím nech to výjde nech to spolu zvládneme a nech sme šťastný ked sa z toho dostane. Už to bolo pár mesiacov a jej stav sa zhoršoval. Zomrel jej bratranec, ktorého mala za brata, bola z toho úplne mimo. Snažil som sa jej pomôcť no keď sa niekomu začne všetko v hlave miešať tak sa mu nedá tak ľahko pomôcť. Niekedy som bol za debila niekedy som sa tak aj choval, no niekedy to boli najkrajšie chvíle aj keď len cez telefón. Je to ťažké pochopiť, ale bol som v takom štádiu, že mi to prišlo úplne normálne. Nahrádzal som si to tým že s ňou raz budem a nikdy sa jej nevzdám. Toto dievča ale začalo využívať všetok môj voľný čas. Kamaráti mi nadávali mali ma za debila no ja som si šiel za svojím srdcom a nepripúšťal som si ich názor za čo sa im ospravedlňujem a tak tiež som si nepripúšťal myšlienku že by pravda nebola takou akou sa zdala. Proste som ju poprel a zahodil. Zomrela jej najlepšia kamarátka, v momente ked som šiel von. Vždy keď som niekam šiel sa stala nejaká katastrofa. Pripisoval som to zhode náhod. Po trištvrte roku som to už nemohol vydržať. Nebavil som sa dievčatami len koly nej. Z tej nemocnice ju za tuto dobu mali zopár krát pustiť, no vždy keď nadišiel tento deň tak sa to zvrtlo a jej stav sa zhoršil. Jeden deň keď ju mali pustiť som šiel na výlet do Brna. Kamarát mi zlomil simku aby som s ňou nevolal a sám som o nechcel. Výlet bol senzačný no stále som na ňu myslel. Mal som nové číslo, ktoré ale ona poznala. Nezavolala mi nič. Keď som sa vrátil dozvedel som sa že ju pustili z nemocnice, a že bola na Duchonke(festival). Skoro ma porazilo. Prišli mi správy od jej kamarátov aký som ,,kokot,, že som sa na ňu vykašlal a že aj jej rodičia sú namňa nasratý lebo že jedine čo chcela som bol ja. Volali sme spolu noc po duchonke, bol večer. Nepovedal som jej že som na ceste do Senice. Sám v noci som šiel cestou ktoru som nepoznal ale vedel som že to bola ta správna. Povedal som jej že som v Senici jakmile som vstupil do mesta. Povedal som jej že som tu koly nej. Rozplakala sa a povedala mi nech idem domov. Dve hodiny som blúdil po meste ktoré som v živote nevidel a presviedčal ju nech mi povie kde býva. Kvetiny a čokoláda nechýbali. Po tomto čase som sa nato vykašlal a šiel som domov pomaly s plačom. Nechápal som tomu. Nemohol som na nič myslieť iba nato ako tomu nechápem. Zobral som prvého stopára vo svojom živote. Asi tak starý chalan jak ja z nejakej dediny, cele som mu to prerozprával. Keď som skončil (už sme fajčili pri aute), začal on so svojím príbehom. Nevedel som či to bola pravda no nakoniec som mu to uveril. Jeho život bol hrozný. Smutný a plný omylov a trápenia. Odviezol som ho domov a uvedomil som si že by mohlo byť aj horšie. Bolo mi lepšie, no vedel som stale že nieje všetko v poriadku. Po ceste domov mi zavolala kamaratka či ju neríjdem pozrieť. Vyspal som sa s ňou. Možno som to robiť nemal, aj ma to mrzelo ale aj ked to neznie najkrajšie bolo mi super. Po dlhej dobe som mal niekoho pri sebe. Na další deň alebo až o dva som sa dozvedel že Zuzanka je v nemocnici. Vraj v plači spadla zo schodov a ešte v tú noc šla sanitkou do Bratislavy. Po čase som sa k nej vrátil, no nepovedal som jej čo som spravil. Upadla do kómy na dva týždne. Žiadny kontakt len s jej kamarátkou z facebooku ktorá sa so mnou odmietala stretnúť, tak isto ako aj jej kamaráti a prichádzajúce hovory z blokovaného čísla v ktorých bolo ticho prichádzali denne. Bol som po akcii v Novom Meste nad Váhom ked mi zavolala. Ledva rozprávala nič si neuvedomovala. Dostala sa dokopy a znovu. Telefonáty plné lásky a podozrievania. Ked to bolo tak rok a pol, bolo tých kóm zopár tak isto aj takých vecí že ju z nemocnice pustili, no musela ísť na operáciu, tak sa tam musela vrátiť. Prestal som jej veriť. Už to boli len hádky. Originál cely vzťah od kľudu cez smutok hádky pohody len cez telefón.

Už som býval v Bratislave istú dobu. Potajme som pobehal nemocnice. Nie všetky, ale nikde ani známka o Zuzane V. Keďže som sa zamestnal v Orange-i napadlo ma aj keď sa mi to nepozdávalo nájsť si jej číslo v databáze. Jej číslo tam bolo. Akurát jeden malý detail nebolo písané na jej meno, ako ani na meno jej mami. Žena na ktorú číslo bolo napísané pochádzala z dediny neďaleko Trenčína. Z dediny hneď vedľa dediny v ktorej bývali všetky jej kamaráti. Nechapal som tomu. Nepovedal som jej nič. Za dva týždne som sa vrátil domov, mal som prácu skôr to nešlo. Hneď som vzal auto a šiel na tú adresu. Môj kamarát šiel so mnou. Možno aby som si niečo nespravil, alebo jej. Trvalo dlhú chvíľu kým sme miesto našli, keďže bolo úplne na konci dediny kde už pomaly ani cesta nebola. Stál tam dom. Dom ktorý nesedel ani zďaleka popisu domu v ktorom žila a ani z daleka popis domu v ktorom býva rodina na úrovni. Aj keď ich auto ktore vraj mali tam bolo. Vystúpila pani aj keď som nezvonil a spýtala sa ma či idem za synom. Povedal som že nie a ona sa vrátila dnu. Kamarát ma presvedčil nech zazvoním. Tak som aj spravil pani vyšla von. Spýtal som sa jej na meno Zuzany V. a tá nikoho takeho nepoznala, ani s takým priezviskom. Jej telefonne číslo bolo to to isté čo mala ona. Zrazu sa ma spytala či nehladám dcéru. Bol som úplne mimo nevedel som ani poriadne rozprávať, cely som sa triasol. Zakričala na Simonu, ktorá dobrých zopár minút výjsť von no nakoniec ju matka presvedčila. Von vystúpila žena ktorá postavou ani zďaleka nepripomínala človeka ktorého som miloval, ktorej postava nebola vôbec pekná. Osoba ktorá pokiaľ viem nemala rakovinu ani žiadnu srdcovú vadu. Spýtal som sa jej či ma pozná. Zuzkiným hlasom som dostal zápornú odpoveď. Žena ktoru milujem ktorá ,,melie z posledného,, v nemocnici, ktorej som veril a bol som najnaivnejší človek akého poznám a popieral som všetko čo viedlo k tomu že ma klame, kvôly ktorej som sa zmenil na úplne iného človeka ktorej som VERIL s ktorou som chcel stráviť čas kľudne aj do konca života, moje všetko, zmizlo. Všetko čo som veril že pravda nieje sa pravdou stalo. Nastúpil som do auta a odišiel som. Hneď ako som odišiel mi volala a tvárila sa akoby nič. Keď to pochopila že ja s ňou nič spoločné už mať nechcem, zmizli všetky jej účty na facebooku, taktiež aj jej kamarátov. Dostal som obrovsky kopanec betónovou botou do ksichtu od seba za moju hlúposť a od nej za hlúposť jej. Pravdaže vypadám ako najväčší debil pred ľuďmi ktorý si toto čítajú. Je mi jasné že mňa pochopiť nepochopíte. Nerobil by som to keby tomu nevkladám nádej. Ak niekto áno poteší ma to.

Chcem len aby ste vedeli čo dokáže spraviť dievča a ako sa uplne uplne sprosto može poslať človek. Klamať takúto dobu. Toľko dní, hodín sĺz a radosti a všetko len jej plán.
Odvahu toto napísať som hľadal mesiace no konečne som to spravil. Naučil som sa neveriť ženám čo sa postupne snažím odnaučiť. No nemôžem poprieť istú vec. Tie pocity čo som zažil sú pravé z toho čo som zažil si zoberiem čo najviac, pretože to je jedniné rozumné vychodisko.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu