Nicmanenapada: Ako som začal žiť

Fanúšikov jednoduchých odpovedí sklamem: nemožno povedať, že by to vzišlo len z jedného konkrétneho momentu. A aj keď za tým stojí nadväznosť viacerých prelomových životných udalostí, k tomu najdôležitejšiemu došlo čisto v mojej hlave – k zmene zmýšľania. Nuda? Tak aspoň príbeh okorenený iróniou pridám. Ale až po stručnom uvedení do obrazu...

Keď som mal 15 rokov, začal som skutočne žiť. Povedať, že „život sa mi začal páčiť“ je v tomto prípade slabý výraz. Keď od nás odišla mama, akoby som odrazu mohol dýchať, výstižnejšie to povedať neviem. Áno, malo to množstvo negatívnych dopadov na našu domácnosť, ale z celkového príbehu našej rodiny to predstavuje len špičku ľadovca. Ani to jej zdrhnutie nemá vyznieť ako preveselá udalosť – práve naopak, z ostávajúcich štyroch členov rodiny som ako jediný z toho dokázal vyťažiť aj niečo pozitívne, a zároveň ako u jediného to vo mne nespustilo psychické choroby či závislosti.

Zvyšok ľadovca radšej nechám na pokoji, lebo ak by som raz už o ňom začal písať, nevedel by som, kedy skončiť. A predsa len, ráno treba vstať do práce. Preto to zhrniem: pokiaľ ste človek, ktorý je plný egoizmu a sebectva, nectíte si férovosť a spravodlivosť, radi živíte závisť a hnev, klamstvá sú vašim každodenným chlebíčkom a predpokladáte, že všetko vyriešite odkazovaním na svoju autoritu, nečakajte, že z vašich detí sa vykľujú lepší ľudia než ste vy sami, o idylických vzťahoch (nie len s nimi) si môžte nechať akurát tak zdať, a vy ste mali rátať s tým, že pokiaľ oni lepšími ľuďmi budú chcieť byť, je dosť možné, že budú preto potrebovať získať od vás odstup.

Uvádzania do obrazu by stačilo, môžeme sa presunúť o zhruba polroka ďalej – k veľavýznamnému 20. augustu 2006.

Často som chodieval na opačný koniec sídliska, kde spolužiak a ďalší miestni chalani hrávali futbal na provizórnom ihrisku medzi panelákmi. Chalanov by ste tam našli z kadejakej sorty. Jedným z nich bol istý aj mladý tenista, ktorému v ten osudový deň futbal nebol po chuti, no aj tak ho akási tajomná sila (nuda, rodičia, zlomyseľnosť, túžba po pozornosti... ktovie) vyhnala obsmŕdať na náš „trávnik“. A keďže práve na otvorenom priestranstve sa najlepšie trénuje podanie, priniesol si so sebou aj raketu a loptičky. Odpaľoval mimo priestor prebiehajúceho zápasu – pôsobil, že predsa len trochu rozumu sa v ňom nájde. Občas vyslal niektorého z našich juniorov, aby mu zabehol po nejakú loptičku, ale inak nebola jeho prítomnosť nejako extra otravná.

(Ach, chlapče, kde je tvoj špičkový servis teraz, keď sme sa prepadli do bojov o záchranu v I. skupine euro-africkej zóny?)

Hral som vtedy brankára, reku nech majú krpatí viac z hry. Naši práve útočili, ale nesledoval som ich – robil som si poriadok v bránkovisku. Keď som zdvihol hlavu, nech skontrolujem dianie, moje pravé oko zažilo nečakaný stret s odpálenou tenisovou loptičkou.

Autor onoho legendárneho podania sa tváril, že si vymýšľam a tvrdil, že mi nič nie je a určite ma netrafil a určite nie do oka a určite to nemohlo byť zlé a prečo som sa neuhol... Akoby tým mohol skutočnosti meniť. Povedal si, že on nič, a tým to bolo preňho vybavené.

Pravda však je, že ani ostatní prítomní spočiatku nechceli veriť, že by som to mohol tak nešťastne schytať. A určite by sme vtedy mohli viesť plodnú debatu o tom, či vôbec existuje niečo menej pravdepodobné a ťažšie dosiahnuteľné než takáto dokonalá trefa, lenže ja som sa práve stal poloslepým a to ma tak trochu vyčlenilo z kolektívu duchaprítomne diskutujúcich.

Akýsi mladý párik šiel okolo a keď zbadali, že je so mnou niečo v neporiadku, pristavili sa so záujmom pomôcť.

„Otvor to oko,“ povie mi starostlivo dievčina.

„Mám ho otvorené.“

„Nemáš,“ zaskočí ma.

„Aha, tak ho asi neviem otvoriť.“

Hodnú chvíľu mi nebolo jasné, čo všetko mi vlastne znecitlivelo. Ale ono na tom v podstate nejako zvlášť ani nezáležalo: či už bolo pravé viečko hore alebo dole, okrem záplavy oranžovej farby som nevidel nič.

Vzal som bicykel a pobral sa domov. A odtiaľ na urgent.

Krátko po prijatí doktorka vyhlásila, že na pravé oko už nikdy neuvidím a že okrem prijatia na sledovanie s tým nejde nič spraviť. Človek by dúfal, že príde skúsenejší doktor a ten na niečo predsa len príde, lenže ona sama bola ten skúsenejší doktor – vtedy primárka, neskôr prednostka.

Beriem pozitívne, že tam nenechala priestor pre robenie si falošných nádejí. Ťažko povedať, či by som bez toho dokázal okamžite naštartovať proces zmierovania sa. Býval som skutočne hrozným negativistom, preto mne samému znie neuveriteľne, aký postoj som hneď vtedy zaujal: povedal som si, že môže byť aj horšie, veď ja stále mám ešte aspoň to jedno oko a hlavné je, aby som si naň dával pozor – potom bude všetko ok.

Mimochodom, neskôr sa predsa len aj skúsenejší doktor sa na mňa prišiel pozrieť: vtedajší prednosta to však zhodnotil rovnako a neskôr ešte aj spucoval primárku, keď ma chcela prvý raz prepustiť – vraj že je to kvôli vážnosti môjho zranenia nezodpovedné.

Tento môj optimizmus vstrebával facky každým dňom – druhé oko situáciu samé nezvládalo a začalo rýchlo nadobúdať ďalšie dioptrie. Nebol som nadšený, ale vraj že keď sa to stabilizuje, vyriešia to okuliare.

Pobyt v nemocnici mi poskytol kvantum času na premýšľanie. Samozrejme, v hlave sa mi premietala klasika: ako zo života nič nemal a ani som nikdy nemal, a že keď to pôjde takto ďalej, môže to byť už len horšie. Tento žáner výstižne prezentujú evergreeny ako „Prečo musím byť práve ja takým outsiderom?“, „Prečo mám ja v živote toľko smoly?“ a „Nikto ma nemá rád“.

Tak, ako som sa zmieril s trvalými následkami úrazu, bol som odrazu schopný zmieriť sa aj s všetkým tým ostatným negatívnym v mojom živote. Nezačal som to vidieť nijako ružovejšie, veď hádam ešte černejšie som to za daných okolností vnímal. A vôbec, byť neúprimný voči sebe samému je hlúposť.

Na druhú stranu, aj veľa iných, menej všedných myšlienok sa mi prehnalo hlavou. A jedna taká sa pozoruhodne uchytila. Dotyčná ponúkla teóriu: čo ak je tu stále šanca, že sa môžem mať lepšie, len musím presmerovať svoju energiu na to, čo je v mojich silách zmeniť? Znelo to najprv ako úplné bláznovstvo. Navyše dať tomu za pravdu, znamenalo priznať si vlastnú úbohosť – že sa vlastne všetkým tým negatívnym veciam sa venujem z veľkej časti práve preto, lebo mi poskytujú pohodlné vysvetlenia môjho nepodareného života. Vždy je predsa ľahšie vyhovárať sa než pracovať na sebe a prekonávať sa. Nie, problém nebol v tom, že by som dovtedy mal seba priveľmi rád na to, aby som dôvody svojho nepodareného života hľadal v sebe. Seba som nemal radšej než to okolie, na ktoré som sa permanentne hneval. Problémom však bolo, že dovtedy sebakritika dospela len ku veciam, ktoré som považoval za nemenné, pričom realita bola taká, že niektoré neboli nemenné a iné ani neboli skutočnou príčinou problému a iba som si nimi prekrýval tie podstatné.

Našťastie, keď má človek krízu a priveľa voľného času, je náchylnejší uveriť kadejakým bláznovstvám. Výsledok? Každým malým i veľkým krokom, som nasledujúce roky pomaly smeroval k tomu, že dnes už s tým človekom, o ktorom som tu písal doposiaľ, mám spoločného len málo, a naopak, mám život, ktorý aj keď stále obsahuje veľa neveselého, žijem rád. A čo za tým stojí? Absolútna úprimnosť v sebakritike je základ, na to nadväzuje pozitívnejší prístup k životu a najmä ľuďom, prekonávanie vlastných hraníc a osobný rozvoj. Staré známe záležitosti, ktoré znejú jednoducho, no v praxi je to s nimi často nepredstaviteľne náročné. Nakoniec, nevykladám tu nič prevratné, len všedný príbeh o tom, ako človek prestal prehliadať možnosť pomôcť si sám.

Mimochodom, lekári sa mýlili – postupne sa tomu oku začal vracať zrak, až sa napokon stal ostrejším než má to nepoškodené oko.

Skutočný príbeh

16 0 0 0 8

Komentuj

Ako som začal žiť

4 komenty k blogu

Horúce!