Podstatné pre tento kontext je, že kto cestuje, ten má zážitky. A keďže bola z dediny dosť vzdialenej – z dediny pri meste kraja iného, ani nie susedného, o cestovanie som rozhodne nemal núdzu.
Možno sa pýtate, ako vôbec mohlo dôjsť k takému vzťahu. Napríklad vzhľadom nízkemu veku, keďže to začalo už okolo mojich šestnástich a jej pätnástich narodenín.
Však viete, Pokec.
Priznávam, najprv som to mal za zahanbujúce priznanie, ale ako som si tak v hlave skladal koncept tohto článku, postupne sa to vytratilo. Prevládol pocit, že písať o svojom roky dávnom ja, ktoré má neveľa spoločného s tým dnešným, je ako písať o nejakom inom, kedysi blízkom človeku.
A možno ešte viac vchádzate do údivu, keď sa dozvedáte, že to fungovalo takmer dva roky.
Ťažko už dnes povedať. Beztak, o iné sa chcem teraz s vami podeliť – o úsmevné zážitky s ľuďmi, ktorých som na týchto cestách stretol, ktorí mi do nich nejakým spôsobom zasiahli.
Prvý raz, keď som sa za ňou vybral, otec doma o čomsi takom ešte ani nechyroval. Chodieval som vtedy na školský divadelný krúžok, v rámci ktorého stretnutí sme sa občas zdržali až do neskorého večera, prípadne ostali prenocovať. Oficiálne to mal byť jeden z týchto večerov.
Realita bola taká, že som sa ulial z časti vyučovania a vydal sa za dobrodružstvom na autobusovú stanicu. Staručký šofér odo mňa pýta za lístok 207 korún, ten raz som nemal nárok na zľavnený. Podávam mu päťstovku. Vraj či nemám drobnejšie, no ja viem ponúknuť len päťdesiatku. Vezme tú a mávne rukou.
Druhý raz som si už pýtal od otca povolenie „ísť za kamarátkou“. Rázne odmietol. Tak sa zopakoval predchádzajúci scenár. On nebol veľmi všímavým či pozorným rodičom, takže s tým nebol problém.
Krátko na to si aj moja staršia sestra našla takto frajera a on našťastie poľavil.
Čas pokročil do leta a moja milá si pred rozlúčkou na stanici zmyslela, že by si strašne dala zmrzlinu. Tak som jej kúpil, hoci som vedel, že mi tak neostane dosť na lístok domov. To som si, samozrejme, nechal pre seba.
Rozlúčime sa. Nastúpim do autobusu a šoférovi oznamujem, že mám menší problém. Pýta sa, že koľko teda presne mám. Pani za mnou mu bodro skáče do reči, že aj ona má takého mládenca, čo cestuje, že ona rada za mňa doplatí. Veľmi milá pani. Keď si to tak vezmem, teoreticky bola ochotná zaplatiť veľa, keďže ešte nebolo zmienené, že mi chýba len pár korún. Šofér síce na ňu nedal, no aj tak som sa odviezol domov – čo som núkal, vzal do vrecka.
Tiež to bolo niekedy v lete, keď meškala a mne neostávalo iné, len ju osamote na stanici čakať. Po okolí sa ponevierala dvojica vyzývavejšie odetých žien, ktoré oslovovali okoloidúcich mužov. Z bezpečnej vzdialenosti na ne dohliadal nebezpečne vyzerajúci chlap. Zakrátko sa dostala jedna z nich aj ku mne. Ponúkala mi fajku, pozývala za kríky... Márne som odmietal, bola neodbytná. Až keď som povedal, že čakám na frajerku, dala si konečne pohov.
Niekedy boli prestoje medzi spojmi z jej dediny a autobusom do môjho mesta dlhé. Raz sme takto spolu dlhšie sedeli na stanici, keď tu zrazu zistím, že som bez mobilu. Bez úspechu sme prehľadali celý ten úsek, ktorý sme prešli – od výstupišťa po lavičku.
Chceli sme sa spýtať aj šoféra toho autobusu, ktorým sme prišli, lenže ten sa medzičasom vybral obslúžiť ďalšiu linku. Našťastie, ešte aj z tej ďalšej sa stihol vrátiť pred mojim odchodom. Keď som sa ho pýtal, žiadny mobil nenašiel, no pustil ma dnu, nech sa pozriem, kde som sedel. Čuduj sa svete, môj mobil si pokojne ležal na mieste, kde som predtým sedel.
Keď sme už pri tom, podobný zážitok som si s tým mobilom vyrobil ešte raz, aj keď úplne inde – cestou tam mi v autobuse vypadol a cestou naspäť som ho našiel na tom istom mieste.
Doteraz síce neviem, ako je to s prevážaním ľudí „na stojáka“ v autobusoch jazdiacich po diaľnici, ale v tých rokoch sa s tým človek bežne stretával. Rezervácie vtedy ešte neboli veľmi v móde, tak sa vďaka tomu aspoň nestávalo často, že si človek vytipoval spoj a pre veľký záujem oň sa nedostal doň. Avšak nevylučovalo to výskyt takých situácií úplne. Určite sa mi niekedy pritrafilo smoly a nezmestil som sa do mnou vybraného spoja.
Raz, keď mi to tiež hrozilo, postretlo ma naopak veľké šťastie. Keď som prišiel na nástupište, predo mnou už stálo dosť veľa ľudí. Teda relatívne k tomu, aký nečakane plný potom prišiel ten očakávaný autobus. Nevidel som to nádejne. Neviem prečo, znenazdajky, zrazu ma dvaja o čosi mladší chalani pustili pred seba a vzápätí počujem, ako šofér vraví po človeku predo mnou, že už berie len jedného. Nemuselo mi však byť ľúto, že niekto doplatil na pekné gesto voči mne, pretože keď tí mladí šoférovi povedali, že idú len po ďalšiu zastávku, predsa len ich ešte zobral.
Raz vyhrala lístky na koncert. Ten sa mal konať v Bratislave – v pre nás úplne neznámom meste. Nejako sa nám podarilo dostať na miesto konania, no nevedeli sme, čo ďalej. Spýtali sme sa preto jedného chalana, ktorý vyzeral, že tam tiež čaká, kým začnú ľudí vpúšťať dnu. Pre nás to bol prvý taký koncert, tak nám ochotne vysvetlil, ako také veci zvyknú fungovať. Raz-dva sme sa zarozprávali, o všeličom sa bavili. Po koncerte za nás vyriešil všetko, s čím by sme mali problémy – odprevadil nás na zastávku, z ktorej nám šla linka MHD na stanicu a rovno nám kúpil adekvátne lístky potrebné pre náš presun. Za vlastné, odmietol sa vyrovnať.
Bola fajn, osviežiť si tieto spomienky. Najmä pripomenúť si všetkých tých dobrých ľudí, ktorých človek stretne v núdzi a pomôžu, aj keď sa vidíte prvý a posledný raz zároveň.
Keď si to tak vezmem, na takých som mal ja celkom šťastie. Žeby inšpirácia pre ďalší článok?
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Najradsej mam asi ten, ked som stratila penazenku a zistila som to az pri okienku kde sa platilo, nemohla som si kupit listok. Hladala som po celej zilinskej stanici ale nenasla som ju. Tak som si bezradne sadla na lavicku a zacala zas a znova prehladavat veci a aj ked som sa snazila potlacit slzy, bolo mi to strasne luto. Vedla na lavicke sedel pan, vyzeral dost zabedbane, v ruke mal flasu lacneho vina a smrdel po cigaretach. Zacal sa ma pytat ci som nieco stratila a hodili sme sa do reci, vsetko som mu porozpravala. Vedel kam idem, co sa mi stalo. Potom z nicoho nic odisiel a o par minut sa vratil, a podal mi listok do Kosic Odmietla som, predsalen stal nejakych 16€ a okrem toho aj tak som potrebovala moju penazenku lebo som v nej mala peniaze a doklady...Ale on mi ho dal a odisiel. Potom o par minut neskor som sa sla spytat zeleznicnej policie na penazenku, a prave im ju niekto daval vtedy mi to velmi vylepsilo den a mala som aj ja chut byt lepsim clovekom