Netradičná, vulgárna, a tak trochu súkromná skorodetektívka

„Ten prvý,“ vybrala si vulgárna inšpektorka. „Som pôžitkár s vycibreným vkusom, takže dúfam, že tento princ nemá slabé srdce.“

„Ja nie som taký náročný,“ zahlásil jej kolega bez akreditácie. „Vystačím si aj s bielou stenou.“

„S jednou? To už potom aspoň štyri,“ posmešne odfrkla inšpektorka.

„Ale potom každá zvlášť.“

„Chlapi...“ pokrútila vulgárne hlavou. „Čím ťa tak zaujala?“

Kolega sa cítil zahanbene, ale bál sa neodpovedať svojej nadriadenej. „Sú to dietky čistoty, tá ich belosť... Ach, ale to nepochopíš, kým sama nezažiješ, čo je to láska k bielej stene...“ Dodal roztraseným hlasom.

„Až sa mi šálka s kávou rozliala...“ inšpektorka nenachádzala slov a zároveň nevedela, či počula, to čo sa jej práve zdalo, že počula. Muž a taká čistá duša?

„Ale sľúb, že to nikomu nepovieš,“ povedal kolega, pozerajúc do zeme. Hanbil sa pozrieť do očí svojej preľaknutej šéfke, ktorá nevedela nájsť slová v tejto indiskrétnej pozícii. „A tej kávy mi je ľúto,“ snažil sa to kolega zachrániť.

Inšpektorka zbierajúc v sebe všetky náznaky empatie sa zmohla len na jediné: „Nevadí, aj tak už bola studená.“

Lenže rozcitlivený kolega pokračoval: „Ale zober si, aký trpký mala studená kávička život, a ako mrzko si ho zakončila...“

Šéfke sa rozhodla obhájiť sa: „Akože trpký? Kým mi kvapkala do šálky, bol to raj na zemi. S koľkou silou a vervou tiekla a tvorila hustú a jemnú penu na vrchu. Dúšok po dúšku sa striedal, ona chladla a slabla. Až sa nakoniec stala osudná vec.“

Držala sa statočne. Nabudúce jej budem venovať viac pozornosti. Amen,“ po chvíľke trápneho ticha chladne dodala.

Lenže tej citlivke v mužskom tele to nedalo: „Pokiaľ sa káve nepodarí naplniť jej poslanie, tak jej jestvovanie je celé len o jej konci. Zjednodušene povedané, ako koniec, také jestvovanie, keď neuspeje... Čiže trpké to je! Žalostne trpké a zarmucujúcje...“ vravel v rozhorčení, „bola využitá a zavrhnutá!“ zakončil priam umelecky tragiky.

Trápne ticho si dalo druhé kolo.

„Ale aj ja mám problém, jedna moja stena je mokrá,“ kolega opäť načal z citlivejšieho súdku.

Šéfka konečne ucítila svoju príležitosť chytiť sa: „Výborne, inšpektorka Vulgárna je pripravená na riešenie problémov. Schyľuje sa tvoje obydlie zapríčinením tejto nevychovanej bielej steny k potopnému stavu?“ z jej úst to znelo profesionálnejšie, ako od samotného komisára Rexa.

„Asi áno,“ v kolegovom smútku znel hlboký žiaľ.

Šéfka to však aj naďalej brala úplne profesionálne: „Toľko nešťastia... Ale nechajme to na matku prírodu. Ona zariadi, aby to rozfúkal vietor a tak napraví neodpustiteľný omyl nevychovanej bielej steny.“

„Máš pravdu, ale čo keď biela stena nevedela, že je nevychovaná? Nie je správne trestať akékoľvek bytosti i nebytosti, len za ich nevedomosť...“ obhajoval kolega svoju milovanú.

Ach ten úbohý romantik, pomyslela si šéfka. Dochádzali jej slová.

„Ale myslím si, že v kútiku omietky určite cítila, že je zlá a skazená. A možno sa mýlim. Možno ju len priťahovala susedná stena a zvlhla,“ Len čo to dopovedala, hneď jej vnútorný hlas vysvetlil, aké to bolo úbohé.

„Pokiaľ ide o tú stenu, tak ona sa unormálnila, ale okno zvlhlo ešte viac... Sú tam napäté vzťahy!“ rozvášnene takmer kričal kolega.

„Napäté vzťahy medzi oknami a stenami? To poznám, aspoň nemusíš kúriť.“ Snažila sa šéfka odľahčiť túto nepríjemnú tému a strojene sa zasmiala.

„Vidím to na dlhú, vlhkú noc dnes.... Veľa vlhkosti privádza pleseň!“ kolega bol zjavne zúfalý, ale inšpektorka si s celým zamotaným prípadom nevedela dať rady.

„Ach, takže ty a pleseň. Aký máte vzťah? Plný pochopenia a nehy? Či je to taká sado-mäso? Pleseň môže byť šarmantná,“ tentoraz ju vnútorný hlas pochválil, za decentnú a nie nemiestnu dávku vtipu.

„S plesňou len ten najhorší. Preberá mi stenu...“




Podarí sa vulgárne inšpektorke Vulgárnej rozmotať tento zmotanec?

 Blog

11 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu