Spočiatku sme šli len ja, niekoľkými ešte funkčnými lampami popretkávaná tma a môj všadeprítomný vlhký priateľ. Ešte stále mám samozrejme na mysli dážď. Tú cestu som už poznal naspamäť a aj podobné podmienky som už neraz okúsil. Nečakal som, že by ma tú noc niečo prekvapilo.
Pridal sa ku mne približne v polke cesty. Vlastne možno už skôr. Bol nenápadný a tichý, ktovie či ma nesledoval už dlhšiu dobu. Medzi rodinnými domami v Rudlovej som začul tichý cupot. Pes? Napadlo mi. Obzrel som sa za seba a na druhej strane cesty som zbadal čiernu guču. Len vyplazený jazyk a žiarivo biele zuby narúšali symetriu noci.
Tipol som to na ovčiaka. Nikdy som sa veľmi nevyznal v psoch. Nie, že by som proti nim niečo mal alebo ich mal nerád, len skrátka nikdy nevzniklo medzi nami nejaké bližšie citové puto. Kebyže je to mačka, rozhodne s ňou prehodím reč.
Aj tento tichý pútnik však dokázal upútať moju pozornosť. Od prvej chvíle som mal pocit, že ideme spolu. Pritom po celý ten čas o mňa zrakom ani nezavadil, len si hľadel svoje.
Dlhá cesta predo mnou. Alebo už skôr pred nami? Ako jeden okoloidúci dokáže dostať myseľ do pomykova... Bol som vo vytržení, kde sa naše cesty rozdelia. Križovatiek a iných príležitostí bolo na trase mnoho. Prekvapivo, vždy si vybral práve tú moju cestu.
Koniec Rudlovej. Ocitli sme sa pri supermarkete. Pred križovatkou, za ktorou sa nachádzala hromada panelákov. Sásová. Jedno z najväčších slovenských sídlisk. Môj domov.
Môj zarastený parťák, ktorý vtedy už nešiel za mnou, ale pár metrov predo mnou, zastal presne na hranici dediny a sídliska. Popadla ma myšlienka, že ďalej nepôjde. Veď celou cestou nazeral do dvorov rodinných domov. Niečo tam určite hľadal...
Nie. Šiel ďalej. Vyštartoval, len čo som ho dobehol. Bol som zvedavý, ako prejde cez najväčšiu križovatku. Ja cez ňu vždy veľmi rád chodím krížom. Nie pre adrenalín. Len tak. Vždy ma to tiahlo tadiaľ.
A on? On poctivo prešiel po každom jednom prechode, pričom sa vždy pozrel, či niečo nejde. Ten pes si získal môj rešpekt. Po polnoci tadiaľ nechodieva takmer nič, no on aj tak išiel na slušňáka. Kto teraz vyzeral divnejšie? On, ktorý šiel ako človek počas najväčšej premávky, alebo ja a moja priama cesta krížom? U mňa vyhral jednoznačne on.
Záverečný stupák. Čím vyššie sme boli, tým viac to tam žilo. Paneláková džungľa predsa len neutícha ani o takomto čase. Očakával som ďalšie zaujímavé situácie a ani som si neuvedomoval, že každá moja myšlienka je venovaná už len jemu. Dokonca bez môjho povšimnutia dlho ostávalo aj vytratenie sa zrážok. Nevedel som si vysvetliť čím ma ten pes tak upútal a zároveň ma zarážalo, ako málo mu k tomu stačilo. Kebyže sa na mňa aspoň občas pozrie, tak viem, že sa chce ku mne pridružiť. Veď túlavé zvieratká nie sú ničím nezvyčajným. Ale toto bolo iné. A hoci sme obaja mali toľko príležitostí odbočiť, ani jeden z nás to nespravil.
A predsa. Síce mi blato nevadí, ale vybral som si čistejšiu cestu. On, idúci predo mnou, šiel po tej, po ktorej chodievam zvyčajne. Aj preto ma asi prekvapilo, keď som ho po pár metroch stretol, opäť sa napojil na „moju novú“ cestu. Nech zabočil kamkoľvek, za okamih sa ocitol pár metrov predo mnou. A pritom bol úplne slobodný.
Poprekľučkoval pomedzi niekoľko áut, parkujúcich pri našom činžiaku a odprevadil ma až pred vchod. Tam sa konečne na mňa pozrel. Potešilo ma to, neviem prečo. Vedel, že v tú chvíľu budem mať vnútornú dilemu? Asi hej, čakal. Nabudúce s ním pôjdem.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár