Vraj je to tak,že keď ma niekto niekoho naozaj rád- nikdy nezabudne. Do teraz som nepochopila, ako sa môžu dvaja ľudia rozísť a znenávidieť toho druhého. Ako sa ku sebe tak môžu správa, keď sa niekedy "milovali". Prechádzať pri sebe na ulici a nevedieť pozdraviť či dokonca pozerať sa na neho s odporom. To sa dá zahodiť všetko pekné? Aj keď si sú obaja vedomí že to nebude jednoduché a spomienky zostanú, tvária sa že ich to netrápi len aby si nezlomili ego. Je aj toto láska ? Veď dni sa vrátiť nedajú. Nemalo sa to stať, nemala som sa ťa spoznať. Je mi fakt veľmi ľúto,že po svete behá toľko chlapcov a ja som sa musela zaľúbiť do teba. Ako som len mohla veď je to je toľká diaľka. Ničí ma,keď ťa tu vidím a nenapíšeš. Nedokážem byť normálna lebo ťa nemám rada-ľúbim ťa tak strašne silno. Chce sa mi plakať keď na teba myslím. Na to všetko pekné. Nie je to ľahké a snažím sa nevzdávať, no zvnútra ma to rozožiera že ti nemôžem napísať "si môj" .. Ani nikdy nenapíšem. Berieš ma ako kamarátku a ja stojím pri tebe, lebo ma tvoj úsmev teší viac ako čokoľvek. Načo mám čakať ? Možno neviem čo je láska, možno si mojou láskou práve ty. Keby sme k sebe patrili nie je to také ťažké- verím tomu. Stále som zatla zuby a snažila sa písať normálne aj keď som ti chcela napísať niečo iné. Radšej som mlčala, aj keď som ti toho tak veľa chcela povedať. Bolí ma všetko čo robíš. Ako sa ku mne poslednú dobu správaš a čo píšeš. To ti je naozaj jedno ako sa mám ? Čo so mnou je .. Veď si mi hovoril niečo iné. Mohla by som sa aj tisíckrát opýtať "Prečo" .. Odpoveď poznáš len ty. Nemôžem sa ďalej snažiť len ja sama, prepáč. Tak by som si priala byť s tebou. Ani nevieš ako strašne. Ten tvoj pohľad bol pre mňa najkrajší. Dotyky.. Bozky .. Úsmevy .. Nechcela som to ukončiť a ďakovala som, že ťa vôbec poznám. Raz mi niekto napísal "Nehľadaj ho, ten pravý si nájde teba" .. Našiel si ma .. Na tak krátku dobu, bože. Už ani neviem čo ti mám písať, hovoriť. Tak ma to trápi. Je mi jedno či uveríš alebo nie. Nie preto, že mi na tebe nezáleží, ale preto, že ťa tak strašne zbožňujem a potrebujem. Snažila som sa nám dať všetko. Možno to ty cítiš inak. Prepáč mi, že ti pokazím každý jeden deň. Nedokážem byť s tebou len kamarátka. Je mi to ľúto. Kiežby sa dal vrátiť čas a zastaviť v momente kedy som ťa prvýkrát uvidela. Dal si mi veľa. Odpusť.

Vieš prečo som som napísala taký začiatok? Aby si vedel, že na teba nezabudnem a nech sa deje čo sa deje, budem na teba pozerať s bolesťou .. nie nenávisťou.
Ľúbim ťa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ardonaiel  15. 6. 2011 08:42
fúúúú, ,,silná káva" takto podobne som sa aj ja kedysi cítil a neprajem to nikomu.



Časom síce nezabudneš ale aspoň to nebude až tak bolieť a nakoniec, ak sa v tom nebudeš rýpať, tak to aj bolieť prestane. Tu je každá rada asi márna, jedine čo ti viem poradiť, je byť často s fajn priateľmi, neuzatvárať sa do seba a snažiť sa sústreďovať myšlienky na niečo iné, pozitívne.
Napíš svoj komentár