Tak si zapálim cígo na svoj sprostý bolehlav z učenia, treba sa doraziť. Všetci odišli na predstavenie do divadla a mňa nechali na pospas histologickým preparátom a celému vesmíru.
Dala by som si nejaký pocit blažený, čo by ma vzal preč z tejto beznádeje. Zajtra idem domov... Všetko sa rúca... Asi vám rozpoviem príbeh, v ktorom poruším snáď všetky svoje zásady o neľutovaní sa, ale nemôžem to už držať v sebe. Not anymore... Možno ma niekto vypočuje.
Sedela som na prednáške z histológie a opakovala som si chrbticu na odovzdávku z anatómie. Nevnímala som okolie, bola som zahrabaná v skriptách a obrázkoch, v podstate som mala aj dobrú náladu, makala som na sebe a s koňmi sme pomaly začínali trénovať aby mali na leto kondičku. Neviem, či si niekto "mimo fachu" dokáže predstaviť tú hrôzu, ktorú som zažila, keď som si prečítala smsku od mami "JT má koliku". Nič viac, nič menej.
Čo to vlastne znamená, keď má kôň koliku? V podstate sa jedná o silné bolesti brucha alebo hrudnej dutiny, ktoré môžu mať rôzne príčiny. Snáď najvážnejšia je kolika spôsobená prevrátením kolonu (zauzlenie čriev), len malé percento koní to prežije.
Prišlo mi zle. Vytackala som sa z posluchárne a trasúcimi sa prstami som stláča Volať pri kolonke ICE mamina. "Ahoj Lei, no JT ráno ležal vo výbehu a ledva sme ho postavili, mal triašku až sme si mysleli, že znova spadne na zem. Má tvrdé a vykasané brucho, bolí ho to, teraz sa s ním akurát prechádzam, čakám na Miloša s Dankou..." Miloš a Danka sú veterinári, Danka je cez malé zvieratá a Milošova špecialita sú kravy a niekedy aj kone. Takže JT bude mať okolo seba štyroch veterinárov vrátane mojich rodičov, to predsa nemôže dopadnúť inak než dobre "...ocino už išiel do Bystrice nakúpiť infúzie a niečo od bolesti..." Infúzie? Do riti. V krku sa mi začala formovať dobre známa a nenávidená hrča zúfalstva. Napoly normálnym hlasom som sa rozlúčila, kým sa mi úplne nezlomil a mňa skrútilo od plaču na zem.
Prešiel nejaký čas a ja som sa musela prinútiť začať triezvo uvažovať. Rozoslala som dievčatám smsky (jednu som písala asi na 5 krát, lebo prsty ma vôbec neposlúchali), čo k nám chodia jazdiť, aká je situácia a poprosila som ich, či by sa im nedalo prísť pomôcť a vystriedať sa pri ňom. Ja prídem domov až večer, len musím ešte dať anatómiu...
Skúšajúca, čo nás má na cvikách, je zhodou okolností maminina známa. Tu sa však o tom radšej nehovorí, lebo každý, kto má na škole niekoho známeho je automaticky považovaný za protekčné decko. A tak sa vždy učím ako najlepšie viem, nech nemôže nikto povedať, že si také hodnotenie ako dostávam nezaslúžim. A teraz som mala v krvi toľko adrenalínu, že mi už bolo všetko jedno. Bol pondelok a ja som sa vracala po cvičení domov. Čas ešte nikdy nešiel pomalšie... Marcela si ma nechala na preskúšanie ako poslednú (neskôr som sa dozvedela, že jej mamina volala, aby sa neľakala ak sa jej tam náhodou psychicky zrútim) a ja ani neviem skadiaľ som na ňu hrnula všetky terminus technikus z daných kostí. Áčko do zbierky. Potrebovala som trocha čerstvého vzduchu, bolo mi zle od srdca...
Autobus domov šiel 4 hodiny. Najhoršie je sedieť na riti a čakať na dobré alebo zlé správy. Prišla tá dobrá, JTymu sa posunul obsah čriev a poobede sa vysral. Ale stále nepil...
Mám úplne skvelé baby, čo chodia ku mne na kone, pretože keď ich treba, tak prídu a pomôžu. Večer keď som sa konečne dovalila z Košíc na mňa čakala Sára s JTym na vodítku. Vyzeral strašne... Začala som ho karhať a on si len položil hlavu do mojich rúk. Zlatíčko... Už v buse som si všetko premyslela - dáme ho na noc do vedľajšej ohrady bez Loly, aby sme vedeli, keď sa náhodou zas vyserie. Zadekovala som ho, aby bol v teple, dostal trocha sena na večeru, čistú vodu a dlhá noc sa mohla začať...
S maminou sme si rozdelili smeny, ja o polnoci a o druhej ráno, ona o štvrtej a ja o pol siedmej. Ráno som k nemu vstávala ako zbitý pes, ale po ohrade boli roztrúsené kôpky. Boli tvrdé a veľmi suché, ale aspoň niečo. Lola v noci vytrhla dve žrde z ohrady, čo ich oddeľovala. Ach tá potvora...
Celý deň som mu chodila za riťou a ponúkala som mu vodu, ale nechcel. Bol už taký dehydrovaný, že som mu tep ledva nahmatala až kdesi nad sternom nad prsiami, potrebovali sme doňho nutne dostať nejaké tekutiny. Dávala som mu do vody pochúťky, trocha si chlipol, varili sme mu voňavé bylinkové čaje, z prvého sa napil a druhý už nechcel (Lola sa v ňom skoro utopila od pahltnosti). Bola som z toho na prášky. Nepil poriadne skoro 4 dni. Doteraz celkom dobre nechápem, ako sa napriek tomu mohol jeho stav neustále zlepšovať.
V noci z utorka na stredu som s ťažkým srdcom pozerala predpoveď. Valil sa na nás dážď a sneh. Kurva... JT si teraz musí šetriť energiu a neplytvať ňou na svoju termoreguláciu. Moje kone totiž nemajú stajňu, ale žijú pod holým nebom a v nepriaznivom počasí sa im vždy prihodí seno, z čoho si vedia skvelo zakúriť. Akurát, že teraz JTymu nefungovalo trávenie ako by malo. "Vonka prší." oznámila mi sucho mamina. Skoro ma vykotilo. Bola som emočne rozladená, lebo som v tom strese zabudla požrať antikoncepčné tabletky. Naobliekala som na seba svojich zvyčajných 5 vrstiev, pozapínala som si vaťák, nasunula na nohy čižmy, na hlavu som si zabila čelovku a bežala som po koňa. Deky ešte našťastie nestihli premoknúť a my sme sa rýchlo postavili do senníka. Tak orientačne - vedľa troch veľkých balíkov sena tam bolo miesta asi tak 3 x 1,5 metra.
Neviem, ako dostatočne opísať to, čo som v tú noc prežívala. Rozhodla som sa, že tam s ním zostanem cez noc. Mamina mi doniesla lehátko, deku a spacák. JTymu sme dali preč jednu paletu spod nôh (nevydržala jeho váhu) a on sa chudák ocitol v blate, ale aspoň naňho nepršalo. Keď sa spustil slejvák akurát som sa štelovala do spacáku. JT vyžieral seno a ja som stále držala jeho vodítko v rukách. Nedalo sa spať, aj keď som sa o to pokúšala. Občas si Lola v blízkej ohrade odfrkla a JT sa jej hneď na to ohlušujúco ozýval a zrazu nebol vôbec chorý. Zdalo sa mi to ako večnosť, čo som tam s ním bola, a keď som už tretí krát musela vyliezť zo spacáku a naprávať mu plachtu na sene, aby mu nepadala dole, tak som toho mala akurát dosť, chorý-nechorý. Aj som po ňom naziapala, ale nemyslela som to zle. Vždy potom stál ani socha, a nosom hľadal kde som v tom spacáku zmizla a tak nado mnou stál. Len škoda, že tak nevydržal celú noc, marha. Ale nakoniec možno aj dobre.. O štvrtej ráno som mamine volala, že ako. Dohodli sme sa, že ho pustím do výbehu a dám im seno, už nepršalo ale snežilo. Odviedla som ho a cestou prišla ku ohrade Lola, po kolená v blate a klepala sa od zimy ako rezeň, bola premočená až na kosť. Mala som sto chutí dať si facku, ale 1 človek nemá šancu zvládnuť 2 kone v takej situácii. Hneď ako dostala fúru sena tak si zakúrila až sa z nej parilo.
Ráno som ich nevládala ísť pokŕmiť, šla za mňa mamina. Tuším som spala do jedenástej. Pamätám si, že som večer odchádzala naspäť do Košíc, aby som si vo štvrtok napísala zápočet z histológie a po nej som sa vrátila v noci domov. Bolo to akurát cez tú veternú kalamitu, náš autobus za Košicami takmer odfúklo z cesty a za Revúcou nám cestu dvakrát zahatal spadnutý strom. Dorazila som s dvojhodinovým meškaním totálne vypľutá.
Cez víkend sa JTyho stav zlepšil a vrátil takmer do normálu, akurát opadol zo svalstva na chrbte a na zadku, čo som ho v zime krvopotne vykrmovala. Anglické plnokrvníky sú také vyžli kostnaté nekŕmiteľné bruchaté. V rámci rekonvalescencie sme s nimi chodili von na vodítkach, Lola prekypovala energiou, ale ostala napriek jej harašeniu jemná na pomôcky, takže mi stačili jemné signály tela, aby som ju zvládla. Ale šantila som s ňou Dokonca som ju vzala aj jazdiť, lebo JT ešte nemohol a ona sa už nudila. Doslova vpíjala každý môj pohľad a pochvalu, neskutočne si užívala, že som celú svoju pozornosť upriamila na ňu.
Verila som, že sa to celé zlepší, aj keď ma nasledujúci týždeň čakali zápočty v škole, na ktoré som sa absolútne neučila. Kedy aj..? Naša psica Arleta už mala týždeň termín, každú chvíľu mala priviesť na svet šteniatka a mysleli sme, že len čaká na vhodnejšiu chvíľu. V sobotu jej začali kontrakcie.
Prvé šteňa z nej mamina musela po kusoch vyťahovať, bolo už mŕtve, abnormálne veľké, otočené panvovým koncom a Arleta bola úzka. Po kusoch doslova, odtrhla mu labku. Nikomu neprajem počuť psa doslova revať od bolesti. To, čo malo byť radostnou udalosťou sa premenilo na nočnú moru. Ďalšie dve šteniatka z nej mamina vytiahla v nedeľu doobeda, takisto šli panvovým koncom, ale prežili. Sú to bojovníci! Vyčerpaná Arleta priviedla na svet ďalšie až keď som bola už ja na ceste do Košíc, učila som sa vo vlaku neurocranium na pondeľňajšiu odovzdávku z anatómie. Len toto jedno bolo otočené správne. Dralo sa na svet 3 hodiny. Je zázrak, že prežilo.
V pondelok tuším stálo pri mne všetko šťastie sveta - zvládla som aj odovzdávku z anatómie, a spravila som aj opravnú skúšku z najväčšieho postrachu zimného semestra - z biofyziky. Večer som to jednoznačne so spolužiačkami potrebovala osláviť, no telefonát s maminou hneď schladil moje nadšenie. S Arletou sa práve chystala na cisársky rez, posledné šteňa už nemala šancu zo seba dostať. Tŕpla som pri poháre vodky na správy ako to dopadlo.
"Lei, to by si ani nechcela vidieť. S Dankou sme nič podobné nezažili, to šteňa bolo ešte väčšie než prvé, a už prešlo do štádia rozkladu..." Arleta skončila úplne vyčerpaná a na infúziách, ocitla sa v podstate na hranici života a smrti, zatiaľ čo v bedničke jej pípali 3 nezmary a ja som nemohla prestať myslieť na to, ako je možné, aby mal niekto za takú krátku dobu toľko smoly. Všetci sme Arlete a krpcom, ktorých bolo teraz treba prikrmovať ručne, držali palce.
Školu som prefičala. V utorok zápočet z angličtiny, v stredu z biochémie a zajtra odovzdávka z histologických preparátov. Už druhý deň mám nepretržitý bolehlav. Do toho všetkého začal strečkovať aj otcov šéf, ktorý mu nasľuboval istoty a teraz mu chce skresať plat na polovicu, pretože on nemôže brať ohľad na to, že má niekto hypotéku, malé dieťa, zvieratá a že ako jediný nosí príjem do domácnosti, aj keď na začiatku sa bil do pŕs, že uňho má dobrý zárobok istý. Hajzel.
To bol môj stručný výlev. V podstate len opis udalostí. Neviem, či to niekto "mimo fachu" dokáže pochopiť. Sme rodina, čo žije zvieratami. Obdivujem rodičov, ktorí sa každému javia ako silní ľudia, ale viem, že koľko krát len nepriznajú, že sú už na konci so silami. Priznať si to je prvý krok k tomu, aby nás to naozaj položilo. Ale my sa len s úsmevom blázna pozrieme jeden na druhého a ideme ďalej hľadať možné riešenia. Som hrdá na to, že som po nich.
We could be heroes, just for one day...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár